Na začiatku bolo slovo...

17. května 2017 v 9:32 | life-loving amateur |  ♥ 13. komnata ♥
Pamätám si na december 2015 - niekedy medzi narodkami a Novým rokom som sa rozhodla, že rok 2016 - to bude "ten Rok".
Svojim spôsobom vlastne aj bol :)
Odišla som zo zamestnania a rozhodla sa podnikať - proste ísť do toho ako sa vraví "naplnégule" a na vlastnú päsť.
Prvé mesiace som ale neriešila nič, len blbú byrokraciu a boli chvíle, keď som mala chuť všetko nechať tak a ísť sa opäť zamestnať.
S odstupom času si myslím, že práve to je práca našich úradov - ak nejaká ovečka vybehne zo stáda, zavaliť ju papierovačkami a zákonmi a v podstate ju donútiť, aby sa nakoniec sama pokorne zaradila späť do stáda.

Nutkanie vzdať sa som nakoniec predsa len prekonala a s vervou sebe vlastnou som sa pustila konečne do práce. No teda do "práce". Skúšky a osvedčenia, e-learning a čo ja viem čo... no hnala ma vpred vidina 3 vecí, alebo možno "benefitov", ak chcete:

1.) Už nikdy ma nebude buzerovať žiadny šéf - okrem mňa samej :)

2.) Budem mať voľno, kedy ja budem chcieť a potrebovať a nebudem oň musieť žobrať

3.) Budem zarábať toľko, koľko budem potrebovať, aby sme sa mali dobre a nemuseli premýšľať nad tým, že k zubárovi pôjdem až o 3 mesiace, lebo teraz by som ho nemala z čoho zaplatiť. (P.S. dosť smutné na to, že sme "vyspelá" krajina)

To bolo v decembri 2016.
Dnes už je to pol roka, čo "biznis" beží. Pravdupovediac, ešte stále sa len rozbieha...
Nebyť podpory jedného výnimočného človeka, už by som asi bola aj s mačkou niekde pod mostom a obhrýzala korienky stromov :D alebo na infekčnom z tej špinavej vody. Ťažko povedať.

Ale viera, že sa to rozbehne a bude to šlapať - tá všetko akosi drží pokope a neustále v chode - i keď len po krôčikoch, dôležitejšie je však, že neustále dopredu a to je vždy viac než zostať stáť alebo sa nebodaj vrátiť.


Verím, že život je ako rieka, občas plynie pomaly a pokojne - až hypnoticky, sem-tam sa mierne stáča, raz k úrodnej pôde a blahobytu, inokedy zas naráža na nehostinné skaliská... a občas príde nečakaný spád... no nikdy sa nemožno vrátiť späť "a začať odznova".

Obzrite sa, skúste pochopiť a rozlúčte sa,

no nikdy sa nevracajte.


A ak niekde v sebe cítite tu rozpoltenosť, ten pociť, že "toto bude môj rok", nečakajte na konkrétny dátum, nečakajte či alebo kým sa niečo stane a nečakajte na znamenia... to, že čítate tieto riadky je predsa znamením.
 

Je to tak dávno...

18. března 2017 v 12:41 | Beneath |  z denníka psychopata...
Naozaj je to tak dávno, čo som pravidelne písala :/
Ani neiem, prečo som prestala - človek sa začne zamýšľať nad zmyslom života tak sústredene až na život samotný medzičasom úplne zabudne :)

V mojom prípade to bolo takto nejako:
Nie som práve spisovateľ, takže stručne - mám 27, mačku, priateľa, odišla som zo zamestnania, kde som bola nespokojná a začala som podnikať, čo sa môže mnohým zdať ako splnený americký sen :)
No ono to nie je také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Prestala som zvládať prebdené noci a nápor denných povinností, tak som si "občas " dopomohla k spánku pivkom alebo panákom vodky.Odvtedy prešli "len" 4 mesiace.
Tento týždeň som celý štvrtok prespala, pretože v stredu som stiahla liter vodky.
Vzťah s partnerom sa rozpadá, pretože on neznáša alkohol a opilcov. Na druhej strane, nič sa nepýta a ja mu vlastne nič nehovorím.

Každý deň cítim, ako sa zahrabávam hlbšie a hlbšie, no paradoxne - je to ako v nočnej more, keď sa snažíte utiecť pred obludou alebo kričať o pomoc a nemôžete.
Až na to, že túto nočnú moru prežívam teraz už každý deň.

Mám pocit, že mi niekto úplne vybil baterky. Cítim takú apatiu a bezmocnosť, že sa vlastne nevládzem ani zabiť.
Dnes je ten deň, kedy z neba zmizlo slnko...
.... a nezostáva mi nič len dúfať, že nie navždy.


pacifista a altruistka

3. června 2016 v 12:10 | Beneath
Neexistuje univerzálny návod na to - ako mať spokojný život, ale viem jedno - nejde to so zvesenými kútikmi úst.

Pôvodne som si mylsela, že minulý týždeň už nič neprekoná :D ale to som netušila, aký bude tento.
Za všetko asi vraví fakt, že posledný mesiac ma opätovne primäl vrátiť sa na blog a písať, pretože nutne potrebujem všetky tie veci dostať zo seba.

2. 9. 2015 o 10.46 som spoznala Pacifistu a aj keď som ho nikdy predtým nevidela, tak nejak som tušila, že to nedopadne dobre :D

Pohotové odpovede, okúzľujúce dvojzmysly a občasné prejavy sčítanosti a vrodenej inteligencie.. ešte vždy si zhlboka vzdychnem, keď si na to spomeniem.

Šialene som sa zamilovala!!!

A to aj napriek tomu, že som už nejaký ten rok šťastne zadaná...
Viem, ak si toto niekedy prečíta Ross, bude sa rozčuľovať... ale je to tak.
Na láske, predsa nie je nič zlé ;)

Ďalej som si žila svoj život a spoznávala ho písmenkovaním tisícov správ.
Nie som zástancom reálnych stretiek z netu, ale nakoniec sme sa stretli aj osobne.
Pamätám si to, ako by to bolo dnes - srdce mi búšilo a zreničky som mala doširoka roztiahnuté hľadajúc ho v polnočnej tme malomesta. Zbadať auto nebolo ťažké :D nie je to práve tradičný cestný typ - horšie však bolo držať s ním krok.

Cítila som sa ako lovec a musím dodať, že to bolo po dlhej dobe a tiež, že sa mi to páčilo.
Bola som zvedavá, no stále som bojovala s chuťou utiecť.
Z tmy v podchode som sledovala, ako po par spravch v messengeri auto konečne zachádza na správne parkovisko a svetlá zhasínajú.

Prvé, čo ma napadlo, keď vystúpil z auta: "Pohoda, absolútne nie je môj typ!"

Lepšie povedané - je presným opakom muža, ktorý ma vzrušuje :D Toto poznanie mi do duše vlialo pokoj šaolinského mnícha. Je to šialené, ale o to viac som sa ho chcela vedieť, či je vlastne skutočný, či je "môj Pacifista"... a on bol.

Nenahovorili sme toho veľa a predsa nebolo ticho :D
Nie také to nepríjemné, trápne.

problém je, že je úplne jedno ako vyzerá
je úplne jedno či má auto alebo peniaze
je jedno, že je to neverný záletník
pretoze ja milujem jeho zvrátenú hlavu

Čítala som, že "žena strelec, keď sa zamiluje,
je ako pomätená a zdá sa, že sa partnerovi celkom odovzdáva."

A ono je to naozaj pravda.

no ja sa neodovzdávam manželovi,
ale vysnívanému Pacifistovi

aj keď len v predstavách

 


úsmev prosím

1. června 2016 v 13:51 | Beneath |  z denníka psychopata...
Neznášala som tú frázu :D
Asi preto, že som sa odjakživa nerada fotila.
Vždy som bola radšej za objektívom než pred ním - a tak je tomu dodnes.

"Úsmev prosím!" ... "no tak, ukáž mi pekne zúbky"

Keď som bola druháčka fotili nás pri šlabikári, hodila som šlabikár fotografovi do hlavy
a hrdo som odkráčala.
Aj preto mám z čias základnej školy len tú jedinú "prvácku" fotku.

"Úsmev a pozeraj sa mi sem."
Môj musculus risorius v spolupráci so zygomaticom major bez rozmyslu odhalí zuby
až po ďasná,oči sa rozšíria, brada nadvihne a hlava natočí mierne vľavo.

"Super... vydrrrrrrrrž. Hotovo."

Každé ráno sa zobúdzam do úspešného dňa v detstve vysnívaného spokojného života.
Sny splnené, očakávania ďaleko predčené a cesta k úspechu jasne vytýčená.

Čo viac si od života priať?

...pýta sa ma vlastná hlava zatiaľ, čo po nej stekajú horúce slzy sprchovej hlavice.
Dychom zamlžím zrkadlo a nakreslím naň prstom srdce....
... to ale neznamená, že žijem.
Oblečiem si šaty, skryjem tvár do púdru a farieb,
pozornosť rozptýlia šperky a zdobené nechty.
V podpätkoch vykročím za úsmevmi a podaniami rúk plnými srdečných prianí.


Čo viac si od života priať?

Stále si tú otázku opakujem v hlave sediac na zábradlí.
Keby ma tak niekto videl :D

V jednej ruke cigareta, v druhej vodka.
Hypnotizujem hladinu vody podomnou a snažím sa
nájsť v nej aspoň náznak vlatného odrazu.
Márne.

Nemŕtvi nemajú odraz v zrkadlách...

Čo viac si od života priať?

POCIT


akýkoľvek

Dala by som všetko za jedinú sekundu skutočnej bolesti.


Hladina ma šepotom volá a ja tak veľmi túžim po objatí.
Neviem odolať.
Láka ma predstava, že pri dopade sa snáď dočkám.
Snáď pocítim vzrušenie, možno strach, úľavu... bolesť...
"Úsmev prosím" poviem si v duchu.


Púšťam fľašu

i lodičky


bosá odchádzam

"žiť" ďalej svoj "spokojný" život.



ráno

31. května 2016 v 11:36 | pod maskou |  z denníka psychopata...

zvoní budík a ja premýšľam,
či má vlastne zmysel dnes vstať z postele
sprcha, šálka čiernej kávy
akú si dnes vyberiem?
kým budem?
šťastná? príťažlivá či sebavedomá?
nie… dnes musíš byť empatická!
ešte trošku púdru a rúž
perfektné!
.....
môžem vyraziť






NOVÝ ZAČIATOK

22. srpna 2013 v 14:01 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Keď už si človek myslí, že je všetko stratené,
že celý svet je na ho... a že už to snáď ani nemôže byť horšie,
objaví sa jeho anjel strážny.

Miesto toho, aby mi vrazil,
opľul ma a odišiel,
podal mi ruku,
pomohol mi vstať
a oprášil zo mňa prach.

Ak niekedy v živote takého človeka spoznáte,
minulosť prestane existovať,
prítomnosť je znesiteľnejšia
a aspoločná budúcnosť na dosah.

NIKDY TI UŽ NEDOVOLÍM ODÍSŤ!

rozlucka

17. srpna 2013 v 14:16 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Nechcem viac vidiet tvoju tvar
Tvoje sklenene oci
Nie okna, len prazdne zrkadla
Bezduchy demon v zemi anjelov
Alica v krajine prekliatych
Sama sa topis na pusti
Zufalo lapas po dychu
Lapena v svete, ktory si vytvorila
V tme, kde si sfukla vsetky sviecky
Krcis sa a kopes
Pochovana v truhle,
Do ktorej zatlkas klince kladivom sebalutosti
V hrobe vyhrabanom holymi rukami
Hliny plne usta
Dlanou prisypem este za hrst
Vidiet strach v tvojich ociach
Dotlacim balvan, co klze po mokrej trave
Dazd este neutichol
Konecne je na mieste
Uz mi neutecies
Tvoje ebenove vlasy zhnedli v bahennom zabale
Vodu uz mas v kutikoch ust
Je fascinujuce pozorovat,
ako sa kvapka spaja s kvapkou
Ako sa najlepsie priatelky objimaju v kutikoch tvojich ust
Schladilo sa
Hladina sa vlni pod tarchou padajucich kvapiek
Na rozdiel od nej, tvoje usta su pokojne
Voda priteka do priehlbiny okolo tvojej tvare
Zmizli v nej neuprimne pery
Prazdne oci
Z maleho nosteka je razom len spicka ladovca
Ponaram svoju tvar do vlhkej tmy
Lucim sa bozkom,
Co pohlti tvoj posledny zufaly vykrik
I zvysok vzduchu
Zbohom, draha
Verim na znovuzrodenie


Život je nevyspytateľný

16. srpna 2013 v 11:30 | pod maskou |  slová do sveta
Mala som 15,
zamilovaná a zradená, sklamaná som siahla po krabičke maminých liekov na spanie a zapila ich asi pol litrom domácej slivovice.
S pocitom, že už sa nikdy nezobudí som spokojne zaspávala prehrávajúc si v hlave čo mám a čo už nikdy mať nebudem.
Zoznam bol pomerne krátky.
NEMÁM vôbec nič.
A ČO MAŤ NIKDY NEBUDEM?
Domov, lásku, deti... už nikdy zo mňa nebude slávna právnička či doktorka, nenapíšem vlastnú knihu, nepostavím si praštene riešený dom s bazénom, nepozriem si polárnu žiaru z vírivky na Novom Zélande, neobjímem maminku a nekúpim jej domček pri mori, neuvidím vyrastať svojich súrodencov, ani ich deti... a vlastne ani tie svoje.
Bolo mi smutno, ale bola som pokojná, so všetkým zmierená a svojim spôsobom šťastná som zaspala.
Ráno som sa zobudila a povracala som sa.
Bolo to hrozné!
V hlave zmätok, v srdci smútok...
... z toho, že stále žijem.

Od toho rána som svoje telo týrala každý deň.
Nejedla som, nespala, miesto vody som pila litre kávy a tvrdého chlastu, fajčila 40 cigariet denne...
...jazvy na zápästiach dodnes pripomínajú niekdajšiu pomstychtivosť.
Každučký deň som si našla niečo, prečo nie som hodna chodiť po tejto planéte a prečo by som mala trpieť.
Ak som niekoho milovala,
zranila som ho tým najkrutejším spôsobom, o akom som vedela.
Nezaslúžim si predsa lásku, keď si nezaslúžim život.

Dnes mám 32rokov,
titul, vysnívanú prácu, napísala som niekoľko kníh, mám úžasnú rodinu, praštene riešený dom s bazénom, našetrené na dovolenku na Novom Zélande, dokonalého manžela, dve prekrásne deti...
... a rakovinu.

ČO NEMÁM?
Čas.

Denne bojujem zubami nehtami o každý ďalší deň.
Každý večer, keď zaspávam, dúfam,
že sa ráno zobudím a povraciam sa...

ŽIVOT JE NEVYSPYTATEĽNÝ ...

každodenný boj

16. srpna 2013 v 1:02 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Už je polovica augusta... o chvíľu opäť narodeniny.
Ďalší rok utiekol ako voda z ospalých dlaní ráno nad umyvadlom.
365 dní - toľko premárneného času!

Čo by za to dali iní!

A ja?!?
Ja len sedím a zamýšľam sa nad životom.
Najkomickejšie na tom všetkom je, že sa nad ním zamýšľam už celé roky :D
Za celé tie roky som nič nevymyslela, no aj tak sa nad životom radšej zamýšľam, než by som ho žila.
Proste večný teoretik.

Vždy som bola taká.

Keď sa mi páčil nejaký chalan, vždy som najskôr premýšľala, ako naňho zapôsobiť, ako si ho získať... väčšinou tak dlho, kým ma niekto nepredbehol.

Keď som chcela chudnúť- a že to nie je tak dávno, vlastne to trvá dodnes - vždy som si najskôr vypracovala perfektný plán. Cvičebný plán, vrátane pitného režimu, zostavila som jedálniček s presným rozpisom kedy a čo jesť. Dokonca som si podľa jedálnička spravila aj nákupný zoznam! Dokopala som sa do obchodu, utratila som strašné prachy za všetky tie zdravé veci a nakoniec aj tak vždy po ceste do práce za behu na bus zhltnem bagetu z bufetu, zapijem ju energeťákom.

Keď sa mám učiť na skúšky do školy, vždy si an to vopred vyčlením čas. Nejdem do práce, všetko presne na hodinu rozplánujem, vopred si pripravím veci, jedlo, kávu... a než to všetko starostlivo pripravím, je už na učenie zase neskoro.

Potom príde deň ako ten dnešný, kedy si to všetko uvedomím a rozhodnem sa pre radikálnu zmenu!
... ktorú si samozrejme starostlivo naplánujem ...

nie na ústa

24. července 2013 v 15:13 | pod maskou |  z denníka psychopata...
tvoje pery sú ako cukrová vata
tak nádherne nadýchané
mäkké a sladké

pri prvom bozku sa vždy chveli
strachom? nedočkavosťou?
netuším :)
no telo mi ztuhlo
dych sa zastavil
a niekde vo vnútri explodoval ohňostroj farieb

pri druhom ma tvoje pery celú pohltili
sotva mi dali nadýchnuť
prinútili ma zavrieť oči a poddať sa
po celom tele sa rozlialo teplo
svaly sa uvolľnili
dych sa zrýchlil a prehĺbil

raz ochutnáš a nevieš viac prestať!

a toto som prežívala vždy, keď si ma pobozkal
keď sme sa stretli
keď sme sa lúčili
večer pred spaním
ráno po prebudení po tvojom boku
vždy keď sme sa milovali
pri každom spoločnom vyvrcholení
...
...
...

pamätáš si to vôbec?

vravieval si, že miluješ bozkávanie so mnou
že je to krásne ako s nikým
výnimočné

teraz si to doprial iným perám
výnimočnejším

Kam dál