Čo to do pekla?

25. června 2017 v 19:21 | Mizantrop |  bedtime stories
Nechcel som ju vydesiť.
Stiahla sa ako malé vystrašené zvieratko. Snažila sa skryť svoje rozpaky, no vždy, keď ju niečo zaskočilo, na spánku jej nabehla malá pulzujúca žilka a na pár sekúnd zatajila dych.
Pracuje pre mňa presne 322 dní. Už pri pohovore mi niečo našepkávalo, že to nie je dobrý nápad, no nevedel som si pomôcť. Fyzickú krásu ženy som nikdy nebral ako kritérium výberu, skôr ako pridanú hodnotu.
Od chvíle, čo vstúpila do mojej pracovne, mrazilo ma z nej. Pripomínala mi polárnu žiaru - krásna ale mrazivá.
Mala len strednú školu. Aká "drzosť" uchádzať sa bez vzdelania a referencií o miesto mojej asistentky.
Napriek tomu vošla, ako by bola tou jedinou vhodnou adeptkou na toto miesto.

* * * * *

Zovrela pohár tak silne, až jej zmodrali končeky prstov.
"Viete, pane..."
Vedel som. Mlčky som jej položil ruku na rameno, aby som ju prinútil uvoľniť kŕčovité zovretie pohára.

Videl som v jej očiach, i keď ich strnulo klopila k stolu, ako zdesene a chaoticky hľadá vhodné slová. Myšlienky sa miešali s emóciami a profesionálna cenzúra škratala možné odpovede a námietky až jej nezostával jediný obstojný argument. Po prvý raz vyzerala zraniteľne - skoro ako každá iná ľudská bytosť. Cítil som, ako sa pod mojim dotykom kŕčovite zachvela.

Pohľad na ňu ma nesmierne uspokojoval.
Bola pre mň skutočnou výzvou.
Trvalo mi pol roka, než som sa rozhodol, či ju pretiahnem, alebo i ju nechám ako asistentku. Naozaj schopných asistentiek je dnes len málo... ale vážne ma naštvalo, že za celého pol roka sa ani jediný raz nepokúsila zviesť ma.

Ruku som mal stále položenú na jej ramene. Keď sa nadýchla, jej bradavky vytvorili nepatrný obrys. Tá hodvábna perleťová blúzka ma privádzala do šialenstva.
Som presvedčený, že ju nosila zámerne!
Nech urobila akýkoľvek pohyb, vždy som videl každučký záhyb jej tela. Nejde ani tak o tom, ako vyzerá... ale ako sa hýbe. Tie nenápadné mličkosti, ako bradavky rysujúce sa spod hodvábnej blúzky vždy, keď sa skloní nad stolom a jej prsia vlastnou váhou len-len že neodtrhnú ten miniatúrny gombík, čo ich vezní.
Alebo nohavice. Prečo do pekla nenosí sukne? Nikdy som nevidel jej nahé nohy... a možno je to tak lepšie. Vždy keď bez slova odchádza z kancelárie, predstavujem si, ako jej tú sukňu vyhrniem až na driek a oslobodím ich, aby ma vzápätí mohli objať a...

Pri tej predstave som jej rameno zovrel vzrušením.


V tom sa niečo zmenilo.
Uvoľnila sa. Jej ramená klesli a kŕčovito dokonale vystreté telo uvoľnene kleslo do kresla. Koketne zodvihla pohár k ústam a bez toho, aby sa na mňa pozrela povedala pevným hlasom "Je mi cťou pre Vás pracovať, pane."

Po chrbte mi prebehol mráz. Jej tón ma prinútil stiahnuť ruku.
Kopla do seba pohárik a prudko sa postavila s pohľadom pevne zabudnutým primo do mojich očí.

"Dostať sa až sem ma stálo veľa námahy a nikdy sa toho len tak nevzdám. Teraz, s Vašim dovolením, musím ísť dokončiť svoju prácu."

Prázdny pohár ležérne hodila na stôl
a nechala ma samého s mojimi myšlienkami.

 

Bezmenná

11. června 2017 v 21:29 | Altruistka |  bedtime stories
|Už v taxíku do práce mala chuť strčiť si ruku do nohavičiek a prostredníčkom sa hrať až kým jej slastné "ách" nezomrie na perách. Dobíjala si tak baterky.|
Rýchlo ju to prešlo, keď zbadala, že taxikár nie je sexy potetovaný pornoherec, ale potom zapáchajúci 40nik so zvyškami jedla v kažom záhybe želé, ktoré nazýval telom.
Škoda, že život nie je ako porno - pomyslela si a vytiahla z kabelky mobil.
"Dobré ráno, pane. Už som na ceste."


Milujem svoju prácu. Vlastne mám občas pocit, že moja práca je celý môj život. Kvôli častým služobkám bývam v holobyte bez gauča a nábytku, s výnimkou kuchyne a postele - tá je obrovská a luxusná. Dokonca nemám ani kvetiny či rybičky - neprežili by tú samotu. Za to mne samota prospieva.

V kancelárii som si nestihla ani naliať šálku kávy, keď mi zavibroval pager. Ani nechápem, prečo ho stále používame, ale pán Martin na tom trval. Je to skvelý šéf, ale občas je trochu staromódny. Na 50-nika vyzerá výborne, no so ženami zaobchádza ako v stredoveku - preto je stále nezadaný.
Keď som vošla do kancelárie stál ku mne chrbtom a kochal sa pohľadom na spiace mesto.
"Slečna, o 2 hodiny odchádzame. Pripravte všetky podklady."
"Samozrejme, pane. Môžem pre vás urobiť ešte niečo?"
Mlčky kývol rukou na pokyn, aby som odišla.

Som tu už takmer rok a on si doteraz nezapamätal moje meno? Dokonca sa na mňa ani nepozrie, keď so mnou hovorí!"
Navonok som musela byť profesionál. Bolo o pánovi Martinovi známe, že v podniku neznesie len 2 veci - emócie a nedisciplinovanosť. Nechápala som jeho chovanie už pri pohovore, no posledný mesiac si pripadám ako vzduch.
Keby som s ním netrávila 20 hodín denne, asi by som sa bála o svoje miesto.

* * * * *

Keď šofér zastavil pred lodenicou, snažila som sa nedať najavo svoj údiv.
"Prepáčte, pane. My neletíme?"
"Nie, slečna. Je to problém?"
"Nie, nie je, pane."
Čakala som síce nejaké vysvetlenie, ale v podstate mi odľahlo. Lietanie nemám práve v obľube. Plnými dúškami som si vychutnávala čerstvý jarný vzduch, zatiaľ čo som sa presúvala do podpalubia. Necestovali sme takto prvý raz, takže som vedela, kde je moje miesto. Ponorila som sa do vybavovania mailov a telefonátov tak veľmi, že som ani nezaregistrovala, že sme vyplávali. Z workoholického vákua ma vytrhlo až bzučenie pageru za opaskom nohavíc. Pán Martin. Tak fajn, všetko odlož a nájdi svojho šéfa.
V kajute som ho nenašla a tak som sa rozhodla zájsť na mostík. Po ceste ma však zlákal prekrásny výhľad z paluby - nedalo sa mu odolať. Na mase vody nič očarujúce nie je, ale keď prvé slnečné lúče túžobne lapajú po línii obzoru, pripomínajú ruky chamtivého milenca. Hladina splýva s oblohou ako dve telá pri milovaní. V tom mi pager zazvonil po druhý raz. Zvrtla som sa na opätku a pridala som do kroku.

"Prepáčte, ja... nevedela som Vás nájsť, pane."
Stál za kormidlom - ako vždy v košeli a nohaviciach. A ako vždy, odpovedal bez toho, aby sa na mňa pozrel: "Videl som Vás stáť na palube."
"Ó, to áno. Ja, len som sa potrebovala trochu vyvetrať. Odkedy som prestala fajčiť, mávam strašné návaly."
Prečo som len povedala tú duhú vetu? To si fakt myslíš, že ho zaujímajú tvoje návaly?

"Posaďme sa." otočil sa ukázal smerom k salóniku. Vážny výraz mal na tvári vždy. Usmial sa za celý ten rok len raz - keď ho fotili do nejakých novín. Chcela som ho následovať, tak ako sa na asistentku patrí, no naznačil mi, aby som do miestnosti vošla prvá.

* * * * *

Na stole stáli dva poháre a prekrásna fľaša z brúseného kryštáľu. Nikdy som nič podobné nevidela. Mnohé z vecí, ktoré vlastní pán Martin, som nikdy predtým nevidela. Má svojský a mne veľmi blízky vkus a rád sa obklopuje peknými vecami.
Čo sa týka pána Martina, fascinoval ma už od strednej školy. Bol to človek, ktorý z ničoho holými rukami vybudoval svoj podnik a ja som vždy dúfala, že raz aj ja vytvorím niečo také impozantné - alebo sa apoň stanem niečoho takého súčasťou. Po tom, čo som nedokončila vysokú, by ma ani vo sne nenapadlo, že sa niekedy do BM Tower pozriem, nie to, že budem raz asistentkou majiteľa. Aj preto som doslova "držala hubu a krok".

"Posaďte sa, slečna." ukázal na jedno z kresiel a sám čakal, kým si sadnem.
"Ďakujem, pane."
Vzal do ruky pohár.
"Ehm,... viete pane, ja veľmi nepijem."
Konečne mi pozrel do očí. Na ten výraz nikdy nezabudnem.
"Dnes panáka budete potrebovať. A okrem toho - je to 60-ročná whiskey."
Tváril sa, ako by mi oznamoval, že nastane koniec sveta. Po chrbte mi prebehol mráz a cítila som, ako mi bledne tvár.
Mierne sa chvejúcou rukou som siahla po pohári a pousmiala dvíhajúc ho na náznak prípitku.
Urobil dva kroky k oknu za mnou. "Na čo ste to vonku pozerali?"
"Východ slnka - je ako..." odpila som si z pohárika, aby som získala čas na nájdenie vhodného výrazu.
"Orgazmus."
Povedal to tak prirodzene a mimovoľne, že som s vytreštenými očami zahapkala: "A.. ako Vás to vlastne napadlo?"
"Vyvrcholenie po dobrom sexe je vždy ako znovuzrodenie, ako úsvit nového dňa - svieži, farebný a plný energie. To predsa mladá žena musí vedieť lepšie než ja."
Cítila som, ako mi zčerveneli líca a zrýchlil sa tep. "Pane, ja... nemyslím si, že toto je vhodná téma na rozhovor." povedala som rozpačite, až takmer šeptom.
"Prečo nie, slečna?"
"Neviem. Nie je to správne."

Zacítila som vôňu santalového dreva a horúci dych na šiji zašpkal: "Čo ak je to jediná správna vec?"

tik-tak

4. června 2017 v 21:21 | life-loving amateur |  ♥ 13. komnata ♥
Neponáhľajte sa :)
Nemá to zmysel.
Narodila som sa, bola som najlepšia na základke, jedna z najlepších na bilingválnom gymply a to som sa ani omylom nesnažila, pretože som chcela byť "IN" :) a tak sme flámovali do rána a potom ostatní spali, zatiaľ, čo ja som šla do školy a písala testy na 85% a viac (okrem histórie - tú som neznášala).

Výška bola des a nuda- aj by som sa tomu venovala, keby som nemala na krku nájom a pod :D aj napriek týmto "strastiam" som to dotiahla do posledného ročníka...
Zamilovala som sa, presťahovala a našla si prácu. Odisšla z práce a začala podnikať = makať na 120% :D

Mám skoro 30 a som unavená z toho, ako mi ľudia vravia, že sú vyčerpaní.
JA CHCEM ŽIŤ!

A je mi jedno, koľko mám a či moje telo zožiera rakovina.
Žijem len preto, že mám vôľu žiť.

Čím skôr pochopíš, že čas beží, tým skôr začneš naozaj žiť.

P.S. Vraví sa, že si máš predstaviť, že toto je tvoj posledný deň - to mnohým príde nereálne. Ale predstevte si, že máte rakovinu a zostáva vám posledných 6 mesiacov - to sa stať môže.
Čo by ste zmenili?

A ak by to malo byť 6 rokov?


Nie je v tom rozdiel - keď máte mesiace, prajete si rok, keď máte roky, chcete naplniť mesiace.
Čas plynie stále rovnako, len my ho vnímame inak.
Ak človek cíti, že chce niečo zmeniť - nie je dátum, nie je číslo... sprav to hneď.

Inak to budeš ľutovať - rovnako ako ja dnes, keď umieram.
 


Mizantrop altruistom

29. května 2017 v 0:01 | life-loving amateur |  z denníka psychopata...
Dnes večer sa smejem ako blázon :) pôvodne som nemala vôbec v úmysle písať, ale keď som zbadala "téma týdne" - proste som neodolala :D

Som celkom veselá kopa - teda aspoň tak am okolie často vníma.
Síce som mierny cholerik (OK, som riadny cholerik), ale len čo sa týka práce a povinností. Inak som milá, usmievavá, vždy ochotná pomôcť... a dosť často som z toho riadne otrávená a unavená.

V dnešnej dobe ľudia tieto vlastnosti vôbec nedokážu doceniť!

A viete čo? SOM POKRYTEC!


Neznášam ľudí. Keď som žila sama, pracovala som spoza PC a nevychádzala som z domu. Nakupovala som online alebo po polnoci,a by som sa nemusela pozerať na tie otrávené ksichty okolo.
Dnes učím a radím.... denno-denne sa stretávam s desiatkami ľudí a na každého sa usmievam.
Kolegyne, teda konkrétne jedného prevteleného miniHitlera, ktorý si zo mňa robí osobného poskoka a okrem toho sa na mne denne odbavuje, nemôžem ani vystáť no napriek tomu "vždy ochotne pomôžem" a dokonca zostanem dlhšie, ak treba.

Prečo?
Pretože sú to chudáci. A to nie je myslené ako urážka.

Je mi ich úprine ľúto. Či už si nesú traumu z detstva, vlastné komplexy alebo čo ja viem čo - nevedia žiť so sebou samými - a to je naozaj smutné a poľutovaniahodné. Verím, že keď sa nikto nedíva, plačú doma pred zrkadlom alebo do vankša, možno týrajú svoje deti alebo nejaké nebohé domáce zviera... a možno sa len prejedajú a večerné 3 balíky chipsov zapijú kolou.
Ako to viem?
Bola som rovnaká.


Na začiatku bolo slovo...

17. května 2017 v 9:32 | life-loving amateur |  ♥ 13. komnata ♥
Pamätám si na december 2015 - niekedy medzi narodkami a Novým rokom som sa rozhodla, že rok 2016 - to bude "ten Rok".
Svojim spôsobom vlastne aj bol :)
Odišla som zo zamestnania a rozhodla sa podnikať - proste ísť do toho ako sa vraví "naplnégule" a na vlastnú päsť.
Prvé mesiace som ale neriešila nič, len blbú byrokraciu a boli chvíle, keď som mala chuť všetko nechať tak a ísť sa opäť zamestnať.
S odstupom času si myslím, že práve to je práca našich úradov - ak nejaká ovečka vybehne zo stáda, zavaliť ju papierovačkami a zákonmi a v podstate ju donútiť, aby sa nakoniec sama pokorne zaradila späť do stáda.

Nutkanie vzdať sa som nakoniec predsa len prekonala a s vervou sebe vlastnou som sa pustila konečne do práce. No teda do "práce". Skúšky a osvedčenia, e-learning a čo ja viem čo... no hnala ma vpred vidina 3 vecí, alebo možno "benefitov", ak chcete:

1.) Už nikdy ma nebude buzerovať žiadny šéf - okrem mňa samej :)

2.) Budem mať voľno, kedy ja budem chcieť a potrebovať a nebudem oň musieť žobrať

3.) Budem zarábať toľko, koľko budem potrebovať, aby sme sa mali dobre a nemuseli premýšľať nad tým, že k zubárovi pôjdem až o 3 mesiace, lebo teraz by som ho nemala z čoho zaplatiť. (P.S. dosť smutné na to, že sme "vyspelá" krajina)

To bolo v decembri 2016.
Dnes už je to pol roka, čo "biznis" beží. Pravdupovediac, ešte stále sa len rozbieha...
Nebyť podpory jedného výnimočného človeka, už by som asi bola aj s mačkou niekde pod mostom a obhrýzala korienky stromov :D alebo na infekčnom z tej špinavej vody. Ťažko povedať.

Ale viera, že sa to rozbehne a bude to šlapať - tá všetko akosi drží pokope a neustále v chode - i keď len po krôčikoch, dôležitejšie je však, že neustále dopredu a to je vždy viac než zostať stáť alebo sa nebodaj vrátiť.


Verím, že život je ako rieka, občas plynie pomaly a pokojne - až hypnoticky, sem-tam sa mierne stáča, raz k úrodnej pôde a blahobytu, inokedy zas naráža na nehostinné skaliská... a občas príde nečakaný spád... no nikdy sa nemožno vrátiť späť "a začať odznova".

Obzrite sa, skúste pochopiť a rozlúčte sa,

no nikdy sa nevracajte.


A ak niekde v sebe cítite tu rozpoltenosť, ten pociť, že "toto bude môj rok", nečakajte na konkrétny dátum, nečakajte či alebo kým sa niečo stane a nečakajte na znamenia... to, že čítate tieto riadky je predsa znamením.

Je to tak dávno...

18. března 2017 v 12:41 | Beneath |  z denníka psychopata...
Naozaj je to tak dávno, čo som pravidelne písala :/
Ani neiem, prečo som prestala - človek sa začne zamýšľať nad zmyslom života tak sústredene až na život samotný medzičasom úplne zabudne :)

V mojom prípade to bolo takto nejako:
Nie som práve spisovateľ, takže stručne - mám 27, mačku, priateľa, odišla som zo zamestnania, kde som bola nespokojná a začala som podnikať, čo sa môže mnohým zdať ako splnený americký sen :)
No ono to nie je také ľahké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Prestala som zvládať prebdené noci a nápor denných povinností, tak som si "občas " dopomohla k spánku pivkom alebo panákom vodky.Odvtedy prešli "len" 4 mesiace.
Tento týždeň som celý štvrtok prespala, pretože v stredu som stiahla liter vodky.
Vzťah s partnerom sa rozpadá, pretože on neznáša alkohol a opilcov. Na druhej strane, nič sa nepýta a ja mu vlastne nič nehovorím.

Každý deň cítim, ako sa zahrabávam hlbšie a hlbšie, no paradoxne - je to ako v nočnej more, keď sa snažíte utiecť pred obludou alebo kričať o pomoc a nemôžete.
Až na to, že túto nočnú moru prežívam teraz už každý deň.

Mám pocit, že mi niekto úplne vybil baterky. Cítim takú apatiu a bezmocnosť, že sa vlastne nevládzem ani zabiť.
Dnes je ten deň, kedy z neba zmizlo slnko...
.... a nezostáva mi nič len dúfať, že nie navždy.


pacifista a altruistka

3. června 2016 v 12:10 | Beneath
Neexistuje univerzálny návod na to - ako mať spokojný život, ale viem jedno - nejde to so zvesenými kútikmi úst.

Pôvodne som si mylsela, že minulý týždeň už nič neprekoná :D ale to som netušila, aký bude tento.
Za všetko asi vraví fakt, že posledný mesiac ma opätovne primäl vrátiť sa na blog a písať, pretože nutne potrebujem všetky tie veci dostať zo seba.

2. 9. 2015 o 10.46 som spoznala Pacifistu a aj keď som ho nikdy predtým nevidela, tak nejak som tušila, že to nedopadne dobre :D

Pohotové odpovede, okúzľujúce dvojzmysly a občasné prejavy sčítanosti a vrodenej inteligencie.. ešte vždy si zhlboka vzdychnem, keď si na to spomeniem.

Šialene som sa zamilovala!!!

A to aj napriek tomu, že som už nejaký ten rok šťastne zadaná...
Viem, ak si toto niekedy prečíta Ross, bude sa rozčuľovať... ale je to tak.
Na láske, predsa nie je nič zlé ;)

Ďalej som si žila svoj život a spoznávala ho písmenkovaním tisícov správ.
Nie som zástancom reálnych stretiek z netu, ale nakoniec sme sa stretli aj osobne.
Pamätám si to, ako by to bolo dnes - srdce mi búšilo a zreničky som mala doširoka roztiahnuté hľadajúc ho v polnočnej tme malomesta. Zbadať auto nebolo ťažké :D nie je to práve tradičný cestný typ - horšie však bolo držať s ním krok.

Cítila som sa ako lovec a musím dodať, že to bolo po dlhej dobe a tiež, že sa mi to páčilo.
Bola som zvedavá, no stále som bojovala s chuťou utiecť.
Z tmy v podchode som sledovala, ako po par spravch v messengeri auto konečne zachádza na správne parkovisko a svetlá zhasínajú.

Prvé, čo ma napadlo, keď vystúpil z auta: "Pohoda, absolútne nie je môj typ!"

Lepšie povedané - je presným opakom muža, ktorý ma vzrušuje :D Toto poznanie mi do duše vlialo pokoj šaolinského mnícha. Je to šialené, ale o to viac som sa ho chcela vedieť, či je vlastne skutočný, či je "môj Pacifista"... a on bol.

Nenahovorili sme toho veľa a predsa nebolo ticho :D
Nie také to nepríjemné, trápne.

problém je, že je úplne jedno ako vyzerá
je úplne jedno či má auto alebo peniaze
je jedno, že je to neverný záletník
pretoze ja milujem jeho zvrátenú hlavu

Čítala som, že "žena strelec, keď sa zamiluje,
je ako pomätená a zdá sa, že sa partnerovi celkom odovzdáva."

A ono je to naozaj pravda.

no ja sa neodovzdávam manželovi,
ale vysnívanému Pacifistovi

aj keď len v predstavách


úsmev prosím

1. června 2016 v 13:51 | Beneath |  z denníka psychopata...
Neznášala som tú frázu :D
Asi preto, že som sa odjakživa nerada fotila.
Vždy som bola radšej za objektívom než pred ním - a tak je tomu dodnes.

"Úsmev prosím!" ... "no tak, ukáž mi pekne zúbky"

Keď som bola druháčka fotili nás pri šlabikári, hodila som šlabikár fotografovi do hlavy
a hrdo som odkráčala.
Aj preto mám z čias základnej školy len tú jedinú "prvácku" fotku.

"Úsmev a pozeraj sa mi sem."
Môj musculus risorius v spolupráci so zygomaticom major bez rozmyslu odhalí zuby
až po ďasná,oči sa rozšíria, brada nadvihne a hlava natočí mierne vľavo.

"Super... vydrrrrrrrrž. Hotovo."

Každé ráno sa zobúdzam do úspešného dňa v detstve vysnívaného spokojného života.
Sny splnené, očakávania ďaleko predčené a cesta k úspechu jasne vytýčená.

Čo viac si od života priať?

...pýta sa ma vlastná hlava zatiaľ, čo po nej stekajú horúce slzy sprchovej hlavice.
Dychom zamlžím zrkadlo a nakreslím naň prstom srdce....
... to ale neznamená, že žijem.
Oblečiem si šaty, skryjem tvár do púdru a farieb,
pozornosť rozptýlia šperky a zdobené nechty.
V podpätkoch vykročím za úsmevmi a podaniami rúk plnými srdečných prianí.


Čo viac si od života priať?

Stále si tú otázku opakujem v hlave sediac na zábradlí.
Keby ma tak niekto videl :D

V jednej ruke cigareta, v druhej vodka.
Hypnotizujem hladinu vody podomnou a snažím sa
nájsť v nej aspoň náznak vlatného odrazu.
Márne.

Nemŕtvi nemajú odraz v zrkadlách...

Čo viac si od života priať?

POCIT


akýkoľvek

Dala by som všetko za jedinú sekundu skutočnej bolesti.


Hladina ma šepotom volá a ja tak veľmi túžim po objatí.
Neviem odolať.
Láka ma predstava, že pri dopade sa snáď dočkám.
Snáď pocítim vzrušenie, možno strach, úľavu... bolesť...
"Úsmev prosím" poviem si v duchu.


Púšťam fľašu

i lodičky


bosá odchádzam

"žiť" ďalej svoj "spokojný" život.



ráno

31. května 2016 v 11:36 | pod maskou |  z denníka psychopata...

zvoní budík a ja premýšľam,
či má vlastne zmysel dnes vstať z postele
sprcha, šálka čiernej kávy
akú si dnes vyberiem?
kým budem?
šťastná? príťažlivá či sebavedomá?
nie… dnes musíš byť empatická!
ešte trošku púdru a rúž
perfektné!
.....
môžem vyraziť






NOVÝ ZAČIATOK

22. srpna 2013 v 14:01 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Keď už si človek myslí, že je všetko stratené,
že celý svet je na ho... a že už to snáď ani nemôže byť horšie,
objaví sa jeho anjel strážny.

Miesto toho, aby mi vrazil,
opľul ma a odišiel,
podal mi ruku,
pomohol mi vstať
a oprášil zo mňa prach.

Ak niekedy v živote takého človeka spoznáte,
minulosť prestane existovať,
prítomnosť je znesiteľnejšia
a aspoločná budúcnosť na dosah.

NIKDY TI UŽ NEDOVOLÍM ODÍSŤ!

Kam dál