Květen 2012

Emancipáciou do prdele...

31. května 2012 v 17:17 | pod maskou

Vysvetlí mi prosím niekto ako je možné, že dnešné emancipované ženy sa majú horšie, než predtým???


Vďaka emancipácii možem voliť, ísť do kina či divadla, môžem študovať a stať sa lekárkou...
Čo z toho, že oficiálne môžem, keď na to nemám čas???
Veľmi komické... ako žena z 18.storočia by som sedela doma na zadku, varila by som, prala a starala sa o domácnosť, zvieratá, deti a manžela, no ako žena 21.storočia robím to isté s tým rozdielom, že okrem toho študujem a popri štúdiu pracujem, aby som finančne prispievala na domácnosť, ktorá ani nie ej moja!
Tak sa sama seba pýtam, či by som radšej neoželela to volebné právo výmenou za chvíľku času na seba...

Ako je možné, že daňou za možnosť byť platným členom spoločnosti je otročenie? A kto vlastne mužov povýšil nad ženy?
Je to smiešne, keď si človek uvedomí, že moderná žena zvláda za rovnakých 24h omnoho viac, než ktorýkoľvek muž (česť výnimkám), no naše platy sú stále nižšie, o spoločenskom uznaní nehovoriac!

Je to proste divné, nemyslíte dámy?



Dokonalosť sama...

31. května 2012 v 16:21 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Chudá či tučná... ktorá je tá krásna? A aká je vlastne "tak akurát"???
Otázky, ktoré si kladú denne tisíce žien! ... vrátane mňa :)

perfektná

Perfektná postava???

NEEXISTUJE! Je úplne jedno, či tomu človek chce veriť či nie, ale je to tak. Nepomôžu žiadne testy, BMI indexi a podobné kraviny... ľudia si totiž neuvedomujú, že všetky tieto "hodnotiace tabulky" pôvodne vznikli na to, aby odhadli zdravotný stav človeka. Sú dizajnované na to, aby pomáhali pri hodnotení zdravia a prípadných rizík pre zdravie, ale s krásou nemajú nič spoločné... snáď iba jediné a to, že len zdravé telo môže byť krásne:)

Na mólach najväčších metropol sveta sa stále premávajú polopriesvitné a podvíživené nohaté slečny, kedysi tak obdivované, dnes upadajúce do zabudnutia. Prečo asi? Za mňa osobne- chcela by som byť jednou z nich... vždy som po tom túžila a myslím, že v kútiku duše vždy túžiť budem...

Voilà - naštíhlejšie ženy sveta...
... a moje idoly :)


Už od základnej školy som mala komplexy, pretože vždy som mala veľký zadok a miniatúrne prsia... proste postava typickej hrušky. Iróniou však je, že celú základnú školu som bola odolnejšia, než som teraz :) Ako dieťa som si stále vravela, že raz im ešte vytriem zrak, keď budem v 20tke vyzerať ako Gwyneth Paltrow. Naivné...takže základku som prešla s tým, že mám každého niekde, že je dôležité makať v škole a byť múdra a svojou postavou sa začnem zaoberať, keď to bude aktuálne. Človek by nemal podceňovať traumy z detstva... v 16tich som tak nenávidela svoj odraz v zrkadle, že som žiadne nemala, no nepomohlo to. Začala som sa obliekať do volných tričiek a ešte volnejších nohavíc, no ani to nestačilo. Svoje telo som tak veľmi nenávidela, že som sa rezala po celom tele- vlastne úplne všade, kde sa dalo a časom sa z toho stala závislosť. Ak teraz niekoho napadlo, že všetci v mojom okolí museli byť slepí, ak si nevšimli dorezané ruky, nohy, brucho i prsia... tak sa ukrutne mýli! Nikdy na to nikto neprišiel, pretože ak človek chce niečo utajiť za každú cenu, zmákne to- tak ako svoje závislosti celé roky úspešne skrývajú feťáci, alkoholici či anorektičky a bulimičky.

A tak sa to vlieklo celé roky- diéty, samozrejme bez účinku, pretože nejesť a občas si zacvičiť k ničomu nevedie a tak som sa najedla a zase som pribrala- samozrejme, zase len na zadku a stehnách! Podprsenky som si stále kupovala v "detskom oddelení" a aj keď boli vypchané a o číslo väčšie, dostala som sa maximálne na veľkosť 70A... taký trapas...
Takže pre predstavu- mala som asi 16r, 154cm, 65kg a miery 72/ 55/ 112. Tričká si dodnes kupujem v "dievčenskom oddelení" a najlepšie mi sadnú tie pre vekovú kategóriu 11-13r, no nohavice som si vyberala celé hodiny, v kabínke som plakala, kým sa moja úžasná maminka so slzami v očiach snažila s predavačkou nájsť konečne niečo, do čoho by sa tá moja prdel vliezla. Musím povedať, že ma veľmi podporovala- varila menej tučné jedlá a snažila sa ma kontrolovať v jedení... ale ja jedlo milujem, takže to bohužiaľ mala naozaj neskutočne ťažké. Keď si to pozriem spätne, vlastne ani nechápem ako to celé mohla so mnou vydržať...

Jediným potešením v týchto depresívnych časoch mi bol nôž- alebo v podstate akýkoľvek ostrý predmet, s ktorým som sa mohla porezať. Prinášalo mi to neskutočnú úľavu a dávalo mi to energiu žiť ďalej. V škole jednotky, v spoločnosti vždy vysmiata a príjemná spoločníčka, ktorá si robila srandu z toho, keď niekto poznamenal, že by som si mala kúpiť prsia... a celý ten čas som myslela len na to, ako si odbehnem na záchod a porežem sa ostrím s orezávatka na pastelky... (keď to človek po sebe číta, ani sa mu nechce veriť, že toto napísal:)

Rada by som napísala, že všetko sa zmenilo, keď som spoznala Teddyho, ale nebola by to tak úplne pravda. Keď som spoznala Teddyho- zmenilo sa toho veľa... pochopila som, že sú ľudia- muži aj ženy, ktorí milujú malé prsia a veľké zadky presne v tejto kombinácii. Čo bol pre mňa naozaj šok... a ešte väčší šok bol, keď ich bolo hneď niekoľko:D
Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, bol môj vzťah k sexu- konečne som totiž začala byť bohém a užívať si ho naplno! Od tej doby sex milujem a život si bez neho predstaviť neviem. Vzťah k môjmu telu to však nezmenilo ani omylom...

Mala som 22, bola som bez priateľa a študovala som výšku- stále som chodila s kamarátmi von, smiala sa a bavila... a stále som celé večeri trávila rezaním sa, no tento krát sa k tomu pridalo popíjanie. Takže mojim najlepším priateľom už nebol len nôž, ale pridala sa k nemu aj litrovka slivovice takmer každý večer:) Človek by si povedal, že to muselo ísť moje štúdium do hája, ale opak je pravdou... čím viac som pila a rezala sa, tým menej som jedla a spala a tým viac som žila- teda aspoň som si to mylsela. Ani neviem ako je možné, že som nespala 3 či 4 dni, nejdla, pila som len alkohol a pri tom som pokojne chodila denne do školy aj do práce. Najhoršie na tom všetkom je, že sa mi to páčilo- bola som rada sama, ľutovala sa s flašou a žiletkou a nenávidela sa. Pamätám si, že som si veľakrát neskutočne priala, aby som sa už rano nezobudila... nevyšlo to, vďakabohu:)

A kedy to skončilo??? Našla som si priateľa.
Nikdy som sa nezamilovala, ale o tom on vedieť nemusí... adoptovala som si psa, po ktorom som od mala túžila a obmedzila som fajčenie- teda, stále na tom pracujem :D
Nie, že by som bola šťastnejšia či spokojnejšia- rezať som sa prestala, lebo som potrebovala peniaze a začala som "darovať" plazmu :) Hovorí sa tomu darovať, ale dostávate za to 400,- tak neviem- za krv som nikdy nedostala nič:P
V darcovskom centre by na to prišli, takže som s tým prestala... samozrejme, že som si myslela, že len na čas...
...a mala som pravdu! Vydržalo mi to asi rok. Je to ako s tým fajčením- keď si človek už myslí, že je za vodou a že sa k tomu už určite nevráti, stačí jediný šluk a je tam, kde bol:)

Ale zmenil sa môj postoj k sebe samej. Stále si občas porežem ruky- keď som v strese a stále fajčím... no začala som cvičiť, pravidelne jesť a dodržiavať pitný režim- a cítim sa oveľa lepšie! Na mojej postave to vôbec nevidno, stále mám malé prsia, veľký zadok a celulitídu... len ma to už akosi netrápi. A k tomu, prečo by som chcela byť ako tie dámy na obrázkoch vyššie? Nie preto, ako vyzerajú- ale pre to ich odhodlanie a sebakontrolu.
Ak má človek takú vnútornú silu, aby prekonal pud sebazáchovy a správal sa k sebe tak kruto, musí vo svojom živote dokázať čokoľvek!!!

A tak, na záver len dodám, že dokonalá postava naozaj neexistuje- je to len predstava v našej hlave a tú má každý inú, takže tá naša môže byť niekomu inému absolútne odporná:)
Dokonalá postava je presne tá, ktorá nám dovoľuje mať zrkadlá po celom dome a nenúti nás odvraciať zrak od vlastného odrazu... ale to už nie je otázkou vzhľadu :) ale náhľadu na seba samého.

P.S. Všimli ste si???

Neviem, či ste si niekedy všimli, ale ľudia obalený aspoň tenkou vrstvou tuku sa ďaleko častejšie usmievajú:) Len pre porovnanie...


Hlavne nezabúdajte!!!

Dnes už nie je moderné byť vychrtnutá na kosť :)


Každý chce byť realista, pch!

30. května 2012 v 23:01 | pod maskou

"Rozlúčiť sa so skutočnými vecami- to nič nie je!

Avšak rozlúčiť sa so spomienkami...

Srdce sa triešti pri lúčení so snami, tak málo je v človeku skutočnosti."


život je lož:)

30. května 2012 v 22:57 | pod maskou |  z denníka psychopata...
"Milujem ťa."
...
...
...
... ticho...

"Miluješ aj ty mňa???"

"Jasne, že hej!... Len si ma zaskočil."

Jasne, že nie!!! Šibe ti??? Mám školu, prácu a psa! Kde by som na to asi našla čas??? Nemám čas ani na jedno teplé jedlo denne, tak kde by som asi tak našla čas na lásku??? Si naozaj smiešny!

"Samozrejme, že ťa milujem, Miláčik..."

Nepila som čaj kým...

30. května 2012 v 14:15 | pod maskou
Ja som nikdy čaj veľmi nepila- dávala som prednosť káve, alebo pivku a to najmä v lete. Až minulý rok, keď som stretla kamaráta zo Saudskej Arábie, objavila som čaro pitia čaju. Správne zvolený čaj je vhodný v podstate 24h denne, 365 dní v roku. V zime čaj zahreje, povzbudí imunitu, an jar dodá potrebné vitamíny a rozbehne metabolizmus, v lete podporuje pitný režim, pomôže popasovať sa s celulitídov a minimalizuje potenie a na jeseň zas zmierni depresiu či podporí trávenie.
Treba si síce dávať pozor, pretože aj nadmerné pitie nevhodného čaju, môže telu ublížiť! Nebezpečné je napríklad dlhodobé popíjanie žihľavového či feniklového čaju, no správne dávkovaný feniklový čaj podporuje trávenie, rast prsného tkaniva a produkciu mlieka v tehotenstve a správne dávkovaný žihľavový čaj pomáha nielen s akné, ale aj s celulitídou, mastnou pleťou a pokožkou hlavy. Podstatné ale je (ako pri čomkoľvek inom) nič nepreháňať a hlavne sa najskôr správne informovať o účinkoch jednotlivých byliniek a čajov. Len tak Vám bude každodenní šálek čaje k užitku a nie na škodu :D

Príspevok od Teddyho :)

26. května 2012 v 17:00 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Uz zas mi napisal. Ano, Rony, alebo Jeff, ci Paul, ci Cobra, ako si rad sam vravel a kedysi mal vraj taku prezyvku. Od kobry ma daleko, skor, taky moj pytonik kedysi, ano, bol to on, zas mi napisal ten, co tak vedel prekvapit, ten, od koho prsten stale nosim na ruke. Je krasny. Ale vzdy mi pripomenie, ze ta laska ja naozaj len slovo a vzdy ma varuje pred podobnym zabudnutim na seba samu.
Hm. Zvlastne. Zrovna prsten od neho, muza, ktory mi tak velmi ublizil, prave ten prsten mam ako talizman, ochranu pred podobnymi drakmi, ktori vam donesu pizzu cez 200 km, ale ktori vam vzapati na to vezmu aj ten posledny kusok z Vas.
Mala som ho velmi rada, naozaj a uprimne, mozno to aspon teraz vie, ale nikdy, nikdy viac nechcem byt to male mlade dievca, ako ma rad nazyval, este aj s tym zvratenym vyrazom v tvari, zabila by som ho za to. Ale niekedy sa to k cloveku vrati take male utrzky spomienok, mozno ma mal naozaj rad, mozno bol ako ten milenec, co nasiel svoju lolitku, neviem. A vediet nechcem. Vzdy mi tvrdil, ze ma miluje, ale kto moze verit cloveku, ktory dokaze tak velmi ublizit...
...napisal sms. Vraj si porezal prst. No chudacik..
Ach ti chlapi.. vzdy sa mi chvastal, ci stazoval, uz ani neviem, ze aha, tu som sa porezal, tu mam bobo, nakoniec ani nevedel, kde to bolo. Chruno. Keby mal co i len tusenie, co si musi zena vytrpiet... no radsej nevravim. Kolkokrat som ho ratovala... zbytocne. A teraz mi napise, ze sa porezal..
Ano, zaviazala by som ti bobo, keby som mohla, lebo sa viem postarat. Ale nie som nablizku, napis si niektorej z tych svojich, o ktorych tvrdis, ze nie su. Mozno ta mam rada chlape, mozno trosku viac ako rada, napriek vsetkemu, ale uz nie som ta, co ti sice s usmevom, ale vzdy pofukala bolacku a bol si v siedmom nebi. Uz nie. Nenapisem ti. Porezal si sa? Your trouble. Nemas slopat od rana cely vikend. Mozno ti je smutno, ale mne tiez a nechcem mysliet na tvoj bolavy prst, aj ked si bol zlaty, ked si sa snazil nieco varit, i ked si bol chory.
Eh, to snad sa tvarim, akoby som mu to pisala. Neee, slak ho traf, zmrda. Ale nie vsetko stoji za zabudnutie, obcas bol naozaj fajn.
A teraz vraj krvaca, ze si porezal prst. No typicky chlap...

Prečo žiť?

26. května 2012 v 15:10 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Poterbujem žiť pre niečo. Sama pre seba žiť neviem, pretože sa nenávidím! Tak prečo ďalej žiť?
Pre rodinu, ktorá ma nepozná? Pre psa, ktorý ma ignoruje? Pre školu, ktorá ma neuživý? Pred eti, ktoré nikdy mať nebudem? Či radšej pre budúcnosť, ktorá je vo hviezdach? Nie... nie je tu nič, prečo as neobesiť, neotráviť, alebo nespáchať iným spôsobom samovraždu. Je.. existuje vôbec niečo na tomto svete, čo by stálo za to, trápiť sa ďalej touto pochybnou existenciou na tejto polomŕtvej planéte? O ničom neviem. Trápne predstavenie jedného herca, ktorý čaká len na to, kedy už konečne spadne opona...

Prúúúser!!! ... alebo???

25. května 2012 v 15:39 | pod maskou |  z denníka psychopata...
"Kde si bola?!?"
"Za milencom. A nerev na mňa!"
"Prepáč... ja, mal som o teba len strach."
Mac bol vždy strašne žiarlivý, no keď som po ňom zrevala, sila ho vždy opustila. Taký ten typický pes, ktorý šteká, ale nehryzie... a keď mu hodíte hračku z okna, vyskočí za ňou. Už akosi automaticky sme nastúpili do výťahu, pretože ani jeden z nás nemal kondičku na vyšplhanie sa do 2. poschodia:) Výťahy na intrákoch sú strašné! Sú ako rakvy- smrdia, všade sú neidentifikovateľné škvrny a pre dvoch sú pritesné.
"Tak za milencom, heeej?" pozrel na mňa z výšky tým svojim pohľadom, ktorému ja u všetkých bez rozdielu pohlavia hovorím "kukuč". Je to akási zmes dychtivosti, s ktorou otvárajú deti na Vianoce darčeky, štipky strachu, ako keď dieťa rozbije maminu vázu a schová ju pod posteľ a v neposlednom rade vzrušenia- nie detského, ani ľudského- ale toho typicky zvieracieho vzrušenia s akým šelma naháňa svoju korisť.
Po tomto kukuči mi vždy zvykol mačkať prsia alebo zadok- no proste hrôza! Až som mu jedného krásneho dňa za to jednu strelila a bol pokoj. Dámy, ak sa Vám nepáči, že si váš muž mýli vaše bradavky s knoflíkmi na rádiu, alebo že váš zadok mu slúži na tréning nejakého bojového športu, nebojte sa ozvať! Najlepšie to chlap pochopí, keď mu predvediete názornú ukážku- mám to odskúšané.
Po tejto drahocennej lekcii teda upustil od poplácavania a miesenia, pritiskol sa mi rozkrokom k zadku a pobozkal mi ucho... tep mi vyskočil na 180úderov za minutu a pred infarktom ma uchránili len otvárajúce sa dvere výťahu.
Do izby sme doslova vpadli- už napoly vyzlečení a celí zadýchaní. Netrvalo to naozaj ani 2min a bolo po všetkom, ale z tej dávky nadržanosti sa mi rozhoreli uši:) Som si istá, že Mac by sa postaral aj o moje blaho, no v tom sa spoza stola s vytreštenými očami a otvorenými ústami, vynoril jeho spolubývajúci so slovami "Já to jebem!". Trapááááááááááás jak hovado!!! Nezostávalo nič iné len zasmiať sa, obliecť sa a celý čas sa pri tom červenať:)

Amores perros... alebo tak nejak.

25. května 2012 v 13:27 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Človek by si povedal, že keď s niekým chodíte vyše roka, plánujete s ním rodinu a staráte sa spoločne o domácnosť, že k tomu dotyčnému musíte niečo cítiť. Teda, aspoň by ste mali... Jack je super chalan, je síce o pár párov rokov starší, ale už som mala aj starších priateľov:) Myslela som, že to príde samo... Po zlom rozchode plnom bolesti (psychickej i fyzickej) a kriku, som potrebovala ochranné krídla. Spamätávala som sa z neho viac ako 2 roky sexom s neznámymi mužmi i ženami a zrazu som mala pocit, že nie som šťastná- že by som mala byť s niekým dlhšie než 15min, za ktoré sa stihneme akurát tak vyzliecť, spraviť sa, obliecť sa a trápne si zamávať vo dverách. Že by som mala s niekym vydržať aspoň do rána, príp. zájsť s ním do kina, držať sa za ruky a také tie bežné pubertálne úkony, ktorými mladé páry často až nechutne ukazujú svetu, že k sebe patria.
A ako to už väčšinou po dlhej absencii citového kontaktu s okolím býva, človek nie je schopný sa vo vzťahu k ostatným ľudským bytostiam vôbec adekvátne reagovať. Tak sa aj stalo- nech už som stretla kohokoľvek, všetko to boli len klamári a klamárky bez vážneho záujmu s očividnou snahou odrbať ma- a možno aj zabiť. Paranoja je naozaj veľmi svojskou ľudskou vlastnosťou...


Zamilovala som sa a skončilo to happy endom so svatbou, množstvom detí a obrovskou záhradou???

Tí čo tipovali "NIE" majú bod!

Ani omylom. Nikdy to takto nekončí- preto máme rozprávky a romantické filmy! Hovorí sa, že ak človeku niekto veľmi ublíži, zlomí mu srdce. Ale ak by tomu bolo naozaj tak, už by určite všetci vo veku od 2rokov (až na pár šťastlivcov) ležali v mrazákoch pitevní... Pravdou je, že každý človek nám niečo dá. Každý koho stretneme na ulici, kolega z práce i tá pani upratovačka, čo nám umýva záchody... problém je v tom, že každý z nich nám dá len nepatrný kúsoček seba.
Ak sa však zamilujete, chcete tomu druhému dať všetko- samotné svoje bytie. Môžu za to tie neohrabané preklady kníh a filmov a samozrejme inteligentné a vždy spoľahlivé časopisy, ktoré nám radia, že treba s tým druhým zrásť a byť jedno.
Nie, že by to nešlo!!! ...ale je to ako súžitie machu a stromu- jeden z nich to vždy odnesie. A tak, čím bližšie si mi, tým viac mi ubližuješ, čím viac mi dávaš, tým viac si raz vezmeš, pretože keď, nie ak!, keď sa raz odtrhneš vezmeš si zo sebou aj kus mňa.
Vždy tam bude "keď"- v láske nie je slovo "ak". Neexistuje niečo ako "láska na celý život"! Láska je len absenciou lepšej možnosti. Tí, ktorí spolu vydržia celý život sa nemilujú viac ako manželia v rozvodovom konaní po 2 rokoch manželstva- len mali to šťastie, že nestretli lepšiu alternatívu svojho partnera.

Ja som si nakoniec vybrala mozgom- veď ten nezlyháva tak často, ako ostatné 2orgány používané pri voľbe partnera na viac než jednu noc:)

A tak som šla na rande s Jackom. Bolo komické i desivé- triasli sa mu ruky od nervozity a rozlial kafe, ale tváril sa, akoby nič. Mala som chuť sa smiať, ale bála som sa, že by sa rozplakal a ušiel... tak som sa radšej len usmievala a snažila sa sústrediť na jeho slová a nie na mláčku pod pohárom.
Predtým než sme sa stretli, ma kamarátka, ktorá mi ho "dohodila" varovala, že on ej dosť hanblivý a že mu nie je veľmi do reči, takže by som sa na to mala proste pripraviť. Pravdou však je, že odkedy sme si sadli za stôl a objednali si, nezatvorili sa mu ústa. Občas to bolo doť od veci a jeho myšlienkové pochody boli zrýchlené ako u práve našlahnutého pervitinistu, no dostal minimálne body za snahu.
Večer bol fajn- z kafe na 30min sa stali 4hodiny tlachania o ničom, ale malo to svoje čaro:) Musím uznať, že Jack- aj napriek svojej nervozite a miernej neohrabanosti, bol veľmi vnímavý a pozorný. Odprevadil ma dokonca až na intrák, no namiesto pusy pred dverami len rozpacito rozhodil rukami, zvrtol sa na opätku a odkráčal.
V tej chvíli mi to prišlo skôr milé, než trápne :) A tak som sa rozčarovaná príjemným zážitko otočila a vkráčala som do budovy... v ktorej, o čom som ešte nevedela, čakal prúser...

Prečo, načo, začo,...

25. května 2012 v 13:24 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Roky som si písala denníky... vlastne ani netuším odkedy. Snáď už od dôb, keď som sa naučila písať. Teraz je načase ísť s dobou a vymeniť pero a vôňu papiera, za blúdenie po klávesnici ...