Dokonalosť sama...

31. května 2012 v 16:21 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Chudá či tučná... ktorá je tá krásna? A aká je vlastne "tak akurát"???
Otázky, ktoré si kladú denne tisíce žien! ... vrátane mňa :)

perfektná

Perfektná postava???

NEEXISTUJE! Je úplne jedno, či tomu človek chce veriť či nie, ale je to tak. Nepomôžu žiadne testy, BMI indexi a podobné kraviny... ľudia si totiž neuvedomujú, že všetky tieto "hodnotiace tabulky" pôvodne vznikli na to, aby odhadli zdravotný stav človeka. Sú dizajnované na to, aby pomáhali pri hodnotení zdravia a prípadných rizík pre zdravie, ale s krásou nemajú nič spoločné... snáď iba jediné a to, že len zdravé telo môže byť krásne:)

Na mólach najväčších metropol sveta sa stále premávajú polopriesvitné a podvíživené nohaté slečny, kedysi tak obdivované, dnes upadajúce do zabudnutia. Prečo asi? Za mňa osobne- chcela by som byť jednou z nich... vždy som po tom túžila a myslím, že v kútiku duše vždy túžiť budem...

Voilà - naštíhlejšie ženy sveta...
... a moje idoly :)


Už od základnej školy som mala komplexy, pretože vždy som mala veľký zadok a miniatúrne prsia... proste postava typickej hrušky. Iróniou však je, že celú základnú školu som bola odolnejšia, než som teraz :) Ako dieťa som si stále vravela, že raz im ešte vytriem zrak, keď budem v 20tke vyzerať ako Gwyneth Paltrow. Naivné...takže základku som prešla s tým, že mám každého niekde, že je dôležité makať v škole a byť múdra a svojou postavou sa začnem zaoberať, keď to bude aktuálne. Človek by nemal podceňovať traumy z detstva... v 16tich som tak nenávidela svoj odraz v zrkadle, že som žiadne nemala, no nepomohlo to. Začala som sa obliekať do volných tričiek a ešte volnejších nohavíc, no ani to nestačilo. Svoje telo som tak veľmi nenávidela, že som sa rezala po celom tele- vlastne úplne všade, kde sa dalo a časom sa z toho stala závislosť. Ak teraz niekoho napadlo, že všetci v mojom okolí museli byť slepí, ak si nevšimli dorezané ruky, nohy, brucho i prsia... tak sa ukrutne mýli! Nikdy na to nikto neprišiel, pretože ak človek chce niečo utajiť za každú cenu, zmákne to- tak ako svoje závislosti celé roky úspešne skrývajú feťáci, alkoholici či anorektičky a bulimičky.

A tak sa to vlieklo celé roky- diéty, samozrejme bez účinku, pretože nejesť a občas si zacvičiť k ničomu nevedie a tak som sa najedla a zase som pribrala- samozrejme, zase len na zadku a stehnách! Podprsenky som si stále kupovala v "detskom oddelení" a aj keď boli vypchané a o číslo väčšie, dostala som sa maximálne na veľkosť 70A... taký trapas...
Takže pre predstavu- mala som asi 16r, 154cm, 65kg a miery 72/ 55/ 112. Tričká si dodnes kupujem v "dievčenskom oddelení" a najlepšie mi sadnú tie pre vekovú kategóriu 11-13r, no nohavice som si vyberala celé hodiny, v kabínke som plakala, kým sa moja úžasná maminka so slzami v očiach snažila s predavačkou nájsť konečne niečo, do čoho by sa tá moja prdel vliezla. Musím povedať, že ma veľmi podporovala- varila menej tučné jedlá a snažila sa ma kontrolovať v jedení... ale ja jedlo milujem, takže to bohužiaľ mala naozaj neskutočne ťažké. Keď si to pozriem spätne, vlastne ani nechápem ako to celé mohla so mnou vydržať...

Jediným potešením v týchto depresívnych časoch mi bol nôž- alebo v podstate akýkoľvek ostrý predmet, s ktorým som sa mohla porezať. Prinášalo mi to neskutočnú úľavu a dávalo mi to energiu žiť ďalej. V škole jednotky, v spoločnosti vždy vysmiata a príjemná spoločníčka, ktorá si robila srandu z toho, keď niekto poznamenal, že by som si mala kúpiť prsia... a celý ten čas som myslela len na to, ako si odbehnem na záchod a porežem sa ostrím s orezávatka na pastelky... (keď to človek po sebe číta, ani sa mu nechce veriť, že toto napísal:)

Rada by som napísala, že všetko sa zmenilo, keď som spoznala Teddyho, ale nebola by to tak úplne pravda. Keď som spoznala Teddyho- zmenilo sa toho veľa... pochopila som, že sú ľudia- muži aj ženy, ktorí milujú malé prsia a veľké zadky presne v tejto kombinácii. Čo bol pre mňa naozaj šok... a ešte väčší šok bol, keď ich bolo hneď niekoľko:D
Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, bol môj vzťah k sexu- konečne som totiž začala byť bohém a užívať si ho naplno! Od tej doby sex milujem a život si bez neho predstaviť neviem. Vzťah k môjmu telu to však nezmenilo ani omylom...

Mala som 22, bola som bez priateľa a študovala som výšku- stále som chodila s kamarátmi von, smiala sa a bavila... a stále som celé večeri trávila rezaním sa, no tento krát sa k tomu pridalo popíjanie. Takže mojim najlepším priateľom už nebol len nôž, ale pridala sa k nemu aj litrovka slivovice takmer každý večer:) Človek by si povedal, že to muselo ísť moje štúdium do hája, ale opak je pravdou... čím viac som pila a rezala sa, tým menej som jedla a spala a tým viac som žila- teda aspoň som si to mylsela. Ani neviem ako je možné, že som nespala 3 či 4 dni, nejdla, pila som len alkohol a pri tom som pokojne chodila denne do školy aj do práce. Najhoršie na tom všetkom je, že sa mi to páčilo- bola som rada sama, ľutovala sa s flašou a žiletkou a nenávidela sa. Pamätám si, že som si veľakrát neskutočne priala, aby som sa už rano nezobudila... nevyšlo to, vďakabohu:)

A kedy to skončilo??? Našla som si priateľa.
Nikdy som sa nezamilovala, ale o tom on vedieť nemusí... adoptovala som si psa, po ktorom som od mala túžila a obmedzila som fajčenie- teda, stále na tom pracujem :D
Nie, že by som bola šťastnejšia či spokojnejšia- rezať som sa prestala, lebo som potrebovala peniaze a začala som "darovať" plazmu :) Hovorí sa tomu darovať, ale dostávate za to 400,- tak neviem- za krv som nikdy nedostala nič:P
V darcovskom centre by na to prišli, takže som s tým prestala... samozrejme, že som si myslela, že len na čas...
...a mala som pravdu! Vydržalo mi to asi rok. Je to ako s tým fajčením- keď si človek už myslí, že je za vodou a že sa k tomu už určite nevráti, stačí jediný šluk a je tam, kde bol:)

Ale zmenil sa môj postoj k sebe samej. Stále si občas porežem ruky- keď som v strese a stále fajčím... no začala som cvičiť, pravidelne jesť a dodržiavať pitný režim- a cítim sa oveľa lepšie! Na mojej postave to vôbec nevidno, stále mám malé prsia, veľký zadok a celulitídu... len ma to už akosi netrápi. A k tomu, prečo by som chcela byť ako tie dámy na obrázkoch vyššie? Nie preto, ako vyzerajú- ale pre to ich odhodlanie a sebakontrolu.
Ak má človek takú vnútornú silu, aby prekonal pud sebazáchovy a správal sa k sebe tak kruto, musí vo svojom živote dokázať čokoľvek!!!

A tak, na záver len dodám, že dokonalá postava naozaj neexistuje- je to len predstava v našej hlave a tú má každý inú, takže tá naša môže byť niekomu inému absolútne odporná:)
Dokonalá postava je presne tá, ktorá nám dovoľuje mať zrkadlá po celom dome a nenúti nás odvraciať zrak od vlastného odrazu... ale to už nie je otázkou vzhľadu :) ale náhľadu na seba samého.

P.S. Všimli ste si???

Neviem, či ste si niekedy všimli, ale ľudia obalený aspoň tenkou vrstvou tuku sa ďaleko častejšie usmievajú:) Len pre porovnanie...


Hlavne nezabúdajte!!!

Dnes už nie je moderné byť vychrtnutá na kosť :)

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama