Červen 2012

Schizofrénia v pokročilom štádiu

28. června 2012 v 19:15 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Musím uznať, že už dávno som sa necítila tak mimo.


Vždy je to rovnaké. Keď som doma, chcela by som byť v Prahe a keď som v Prahe, chcela by som byť doma. Slovensko? Česko? Kde je vlastne moje miesto? Môj domov? Ja vlastne ani netuším. Domov je tam, kde je srdce, ale kde je to moje?
Určite na Slovensku. Mám tu tú najdokonalejšiu rodinu, akú si človek môže priať len v snoch... i keď- ale o tom neskôr.





A prečo schizofrénia v pokročilom štádiu?


Asi práve preto, že to už psychicky nezvládam. Keď odchádzam z Prahy, mala by som sa tešiť domov a na druhej strane by som mala byť smutná, že odchádzam a tieto dve emócie sa naraz prežívať nedajú- určite nie naplno. A tak mám výčitky, že by som sa mala viac tešiť a byť oveľa viac smutná... to ale nejde! A rovnako je to aj naopak. To ale nie je všetko... ďalším dôvodom mojej schizofrénie sú vzťahy. V podstate vediem jeden život na Slovensku- so všetkým, čo k nemu patrí a druhý- úplne odlišný mám v Prahe. Je to na palicu...



Kto je kto???


V Prahe mám priateľa, s ktorým bývam už niekoľko rokov, máme spolu psa, platíme účty, chodíme na večera aj do kina... proste spolu žijeme ako pár. Je to romantik, čo Vás dokáže celé hodiny držať za ruku a hladiť po vlasoch, donesie Vám ružičku a raňajky do postele a zloží Vám básničku, keď s ním 5minút nie ste... preto ho volám Poe:)

Na Slovensku mám tiež priateľa- teda skôr milenca. Poe o ňom nevie, on o Poeovi vie, ale nerieši... aj preto ho volám Houdini- vždy mi totiž vyčarí úsmev na tvári. Je to človek, pri ktorom má aj 60tnik znova 16násť a nevie si pomôcť...

"Mišánkúúú, co se děje?"

19. června 2012 v 22:22 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Stále sa točíme okolo toho istého- povadíme sa, rozoberieme to, no nič sa nevyrieši, takže sa pohádame zas... je to bludný kruh a myslím, že každému je jasné, kadiaľ vedie jediná cesta von... teda asi len my ju nechceme vidiet.
Je to ako keď čítam knihu. Vždy sa do toho zažeriem a zhltnem ju na posedenie, no pri posledných stránkach ma vždy opantá nostalgia z neodvratne blížiaceho sa konca.

Pýtaš sa ma, čo je za problém? Tak ja ti to poviem. Vo všetkom! Všetko stojí za hovno. Na čo ťa vlastne mám? Naše súžitie je ako manželstvo v rozvodovom konaní- neplní absolútne nijakú funkciu. Myslím, že je načase uvedomiť si, že už nemáme 15 a že náš vzťah nie je o pusinkovaní sa v metre a držaní sa za ruky. Partnerstvo, by malo byť o spolupráci, vzájomnej pomoci, pochopení a podpore, o trávení spoločného času ale spoločnými ktivitami a v neposlednom rade aj o sexe- dobrom, uvoľňujúcom a povzbudzujúcom sexe...

Chceš teda naozaj vedieť, čo mám stále za problém?
Opatera? Starostlivosť? Jediné na čo celý mesiac myslím je, či budem schopná zaplatiť ti nájom.

Podpora? Všetko je pre teba dôležitejšie ako moja škola- som unavená po celom dni a jediné čo ťa napadne, je nasrať ma vetou ako "Ježiši, miláčik, veď by sme šli na bazén max na hoďku..." alebo "priznaj si, že si lenivá..."

A pomoc? Čo z toho, že občas uvaríš? Ja varím rada, ale nemám na to čas, lebo nech ťa požiadam o upratanie čohokoľvek, vždy máš na starosti niečo iné! Som úplne vyčerpaná, po práci, po skúške a jediné o čo ťa požiadam je, aby si umyl jeden blbý plech, ktorý si si sám zadrbal a to len preto, že je veľký a ťažký a ja ho v rukách sotva udržím. A čo ty na to? "Nehnevaj sa na mňa, ale mne sa teraz nechce. Urobím to zajtra." Takže si to nakoniec aj tak musím urobiť sama. A pri tej tvojej debilnej otázke "to to nepočká do zajtra?" sa mi zježia chlpy na chrbte a mám chuť ti vraziť! Prečo? Pretože neraz som si povedala, že máš pravdu a že to deň predsa počká, no u teba jeden deň znamená skôr niekoľko týždňov a nakoniec si to všetko aj tak umyjem ja sama, až na to, že je to plesnivé a smradlavé, pretože túto vetu opakuješ celé týždne...
Nech sa na to pozerám akokoľvek, okrem toho, že máme spolu "bábo", nemáme vlastne absolútne nič spoločné. A to pre mňa nie je dostatočný dôvôd na to, aby som s tebou zostávala. Odídem zo školy a začnem makať, alebo budem chodiť na nočné a ráno rovno do školy- je to jedno. Zmákli to iní, zmáknem to aj ja.

Opúšťam ťa, Miláčik!

HLASUJTE!!! Typ postavy

19. června 2012 v 12:56 | pod maskou |  slová do sveta
Rozhodla som sa spraviť si taký malý prieskum.

Veľmi by ma totiž zaujímalo, čo ľudia (muži aj ženy) považujú za krásne

a čo už nie.

Ak by mal niekto výčitky svedomia z toho, že by nemal byť pokrytec a nemal by hodnotiť človeka len podľa výzoru,
treba si uvedomiť, že už toto tvrdenie je pokrytecké, takže pokojne hodnoďte to, čo sa Vám naozaj páči:)

Postupne budeme hodnotiť na žene tieto "časti":
typ postavy - aktuálne!!!
výška postavy
veľkosť poprsia a zadku
farba očí
farba a dĺžka vlasov
oblečenie
make-up

Podobný priskum si snáď neskôr spravíme aj ohľadne pánov, len s inými rozmermi:) Takže hlasujte!!!

domov... tam, kde je srdce :)

18. června 2012 v 23:27 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Narodila som sa ako najstaršie, i keď nie prvorodené, dieťa prekrásnej mladej slovenke a jej maďarskémi manželovi:) Komické je, že aj napriek tejto kombinácii, mám prekrásne české meno a na svet som prišla asi o mesiac skôr, než som mala, v pohraničnom mestečku a za bojazlivého "dýchá... a je to holčička".
Prešlo zopár rôčkov, sadenice stromčekov pred našim plotom sa zmenili na mohutné a plodné matky. Jak já som milovala tie čerstvé jablká, slivky, hrušky a čerešne!!! Rástla som síce ako z vody:) no stromy ma už po pár rokoch predbehli.
Z dedinky som šla na školu do mesta a potom do hlavného mesta. Pár rokov som zapúšťala korene do rodnej hrudy a plánovala odchod do cudziny... a prišla vysoká škola. 300km- tak vzdialené je momentálne moje srdce.
Moja rodina je to najcennejšie čo mám. Je úžasná, dokonalá a ak by som si mala niekedy vystreliť mozog z hlavy preto, aby som niekomu darovala svoje srdce, bude to jeden z týchto troch ľudí...
Odkedy viem chodiť stretla som stovky, tisíce ďalších! A každý mi niečo dal:) Moja prvá láska bol egoistický ignorant bez akýchkoľvek morálnych zábran, tá posledná bol človek, ktorý mi nosil do postele raňajky s ružičkou vo váze a vedel ma vždy rozosmiať. Znie to ako klišé, ale je to tak. Školník na základke mi raz povedal, že mám robiť, čo mám rada a jedna pani na zastávke, že vyzerám strašne utrápene a mala by som s tým niečo robiť. Učiteľka angličtiny, že sa mám viac učiť a slovenčinárka, že som tvrdohlavá koza, ale mám si stáť za svojim (po maturitnom večierku). Nemčinárka, že na nemám snažiť, na nemčinu som blbá a mala by som to vzdať. Bezdomovec mi dal porcelánového sloníka pre šťastie a moja sestrička zasa štvorlístok... potom zomrel dedko a odvtedy zapalujem na cintoríne všetky sviečky, okolo ktorých prejdem. Zomrel mi aj jediný človek, ktorého som kedy považovala za otca, aj keď to bol sluha Krista a Cirkvi svätej, a s ním aj moja viera v Boha... vlastne v čokoľvek.
Je jedno či sú spomienky šťastné alebo smutné a hrozné... robia domov a domov je proste vždy tam, kde je srdce:)
To svoje som nechala v tej maličkej, bohomzabudnutej dedinke, schovanej v lesoch, z každej strany obklopenej kopcami a viem, že ho tam nájdem- nie dnes a asi ani za pár dní, týždňov či mesiacov... no keď sa na staré kolená vrátim, doma ma bude čakať moje srdce plné spomienok :)
Cestovala som po Európe- za školou, za prácou... , no jediné, čo som si vždy pamätala, neboli len tváre mojich najbližších:) ale aj tváre tisícov ľudí, ktorí mi vždy niečo dali do života, aj keď sa len mihli mojim životom:)

Pointa nebude, pretože som dnes spravila skúšku a som trošku pripitá z oslavovania :D

Ale cestovanie je naprd, ak človek nemá domov, kam by sa mohol vždy nakoniec vrátiť :D :D :D

Nenormálne normálni:)

10. června 2012 v 15:39 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Normálnosť je od slova "norma"

Normu možno definovať z rôznych hľadísk- inú definíciu má právna norma, inú norma v sociológii, filozofii či ekonomike. Jedno však majú spoločné- norma je definovaná ako všeobecne záväzné pravidlo alebo skupina záväzných pravidiel, príp. je to zvyčajná, očakávaná, priemerná hodnota, vlastnosť či spôsob správania sa.

Pamätám si, keď som bola malá a mam mi vravela "Pekne pozdrav, popros, poďakuj..." alebo "Nesmieš brať cudzie veci...", "Spapaj všetko, čo máš na tanieri ako sa patrí..." Správať sa slušne, obliekať si šaty- to všetko sú všeobecne prijaté normy správania sa. Mne ale príliš normálne neprídu :(
Myslím, že človek by v prírode "nepapal" všetko, čo má na tanieri- vybral by si len to, čo mu chutná. A ja osobne by som v lete určite radšej nenosila šaty- nemala by som vypálené plavky a nepotila by som sa tak :P

Máme množstvo noriem...

Niektorým normám nerozumiem, iné sú podľa mňa vážne nenormálne :D Všetky by ale mali zaistiť to, aby sme mysleli normálne, chovali sa normálne, proste žili normálne a boli normálni. Prečo nemyslieť na vraždu? Prečo nebehať nahý, keď je vonku 40 stupňov? Prečo študovať, pracovať a neflákať sa? Lebo je to normálne... je choré hovoriť ľuďom, ako a čo si myslieť, ignorovať ich fantázie a sny a potláčať základné pudy a inštinkty. Nečudo potom, že prechádzka Prahou vyzerá ako prechádzka po bitúnku... ľudia, ako zvieratá sa bezcieľne tackajú, narážajú do seba a čakajú na porážku. V snahe byť "normálni" sa správame iracionálne. Mladé páry, namiesto založenia rodiny, študujú, pracujú... občas to nezvládnu- žena otehotnie, ale aby mala "normálny" život, ide na potrat... aj keď tým riskuje, že už nikdy žiadne ďalšie mať nebude. Iní (nielen) mladí, v snahe byť "normálni", zapadnúť a splniť normy, to proste nezvládnu, prepadnú drogám či alkoholu... alebo sa zo správ dozvieme, že teenager spáchal samovraždu a pod. Človeka hneď napadne, že nie každý takto skončí... predsa je veľa ľudí, ktorí dokončia školu, zamestnajú sa a sú úspešní a žijú úplne normálne. Dnes sa ale dostáva do popredia trend "najskôr štúdium (do 26r), potom kariéra (min. do 30r) a až potom rodina. V honbe za normálnym životom sme ochotní ohroziť nielen sami seba a svoje zdravie, ale aj zdravie našich detí. Mnoho žien po 30tke má len mizivú šancu kompletne donosiť a porodiť úplne zdravé dieťa bez ohrozenia vlastného zdravia- na to sa však v novodobom koncepte "normálnosti" akosi pozabúda.

Obávama sa ale, že ľudia v snahe byť normálni, zabúdajú byť ľuďmi- zabúdajú sa občas správať ako ľudské bytosti. Zabúdame sa usmievať, pozdraviť, povedať "na zdravie", keď si niekto kýchne, alebo niekomu podržať dvere či uvoľniť miesto. Vďaka norme ako "Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi..." je prepchané metro plné ľudí vysiacich na telefóne alebo počitači, ľudia sa spolu nerozprávajú, dokonca sa na seba ani nepozrú- len do seba vrážajú- ako zvieratá v ohrade...

Čo je na tom ale najhoršie? Zvieratá majú aspoň nejakú vlastnú identitu, vidno individualitu v každom jednom- u ľudí túto vlastnosť zotiera práve ich normálnosť. Ak sa človek stáva normálny, prestáva byť sám sebou, stráca svoju jedinečnosť...

Pointa? Nie je.

Rada by som sem napísala nejakú veľkolepú myšlienku, ale nič ma nenapadá:(
Možno by bolo fajn uvedomiť si, že to, čo je normálne, nemusí byť vždy dobré a tiež, že byť normálny ani omylom neznamená byť šťastný.
Niektorým normám nerozumiem, iné sú podľa mňa vážne nenormálne :D
Všetky smerujú k jedinému- aby sme mysleli normálne, chovali sa normálne, proste žili normálne a boli normálni.
Ale som vďačná za to, že neexistuje norma na ľudskosť.

Keď ideál narazí na sku**enú realitu...

6. června 2012 v 18:43 | pod maskou |  z denníka psychopata...

ŠTUDOVAŤ VYSOKÚ ŠKOLU MÔŽE KTOKOĽVEK...


Skúška z jedného z najdôležitejších predmetov môjho oboru...
Nie som bohvieaký šprt, ale strávila som prípravou asi 3dni, pretože som vedela, že to enbude zadarmo... omyl.
Na skúšku nás prišlo viac ako 20. Zrazu si všetci šprti posadali dozadu, aj keď dovtedy sedávali vpredu. Nevadí. Sadla som si do "svojho" kúta a čakala som na test. Keď som ho dostala do ruky a prešla si otázky, pochopila som, že som sa mala viac zamerať na mená... čo už- občas to človek proste netrafí a zameria sa skôr na to, čo vlastne netreba. Stáva sa.
Tak som napísala, čo som vedela.
Trvalo to asi 30minút.
Za ten čas som 5krát počula učiteľa hovoriť "No tak, tohle není skupinová práce..." "Prosím Vás, vždyť jste na vysoké škole, tak ať vás již nemusím napomínat..." atď.

Keď som sa tak pozerala na všetkých okolo ako jedna polovica triedy listuje v poznámkach a tá druhá to systémom zľava doprava opisuje do testu, pochopila som, že keby to myslela vážne, netlachala by jak blbo zaseknutá platňa dokola to isté, ale postavila by sa, zobrala by im testy a poslala ich domov. No nestalo sa- samozrejme.

Ak má niekto strach, že na výšku "nemá", pretože je to príliš ťažké, tak som si 100%ne istá, že na výške ešte nikdy nebol! Stačí narodiť sa bez chrbtovej kosti, prípadne ju v priebehu dospievania alebo vplyvom prachatých rodičov stratiť v priebehu vývoja a máte to v kapse!

Tak som odovzdala, čo som vedela a odišla som.

Výsledok testu: všetci test spravili... teda až na mňa.
Naozaj som bola jediná, ktorá test nespravila. Taká irónia...

LOGICKÁ ÚVAHA

Ak by sme inteligenciu definovali ako: schopnosť rozpoznávať vzťahy a využívať ich pri riešení problému, potom
je inteligencia vlastne schopnosť ideálne riešiť problémy za účelom vyťaženia maximálneho zisku z aktuálnej situácie.

V tomto prípade byť inteligentným, znamená prispôsobiť sa a prispôsobiť sa, znamená podvádzať...
...ale ako sa mám potom pozrieť do zrkadla???

Som vážne úplne vadná ja??? alebo svet okolo???


Od Teddyho, 2.časť

3. června 2012 v 16:26 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Co je na zene najzaujimavsie? Hm. To, ze existuju take pekne ludske bytosti. Proste priroda to tak zariadila, ze muzom sa pacia zeny a naopak. Len skoda je, ze zeny su nedobytne, alebo sa tak tvaria.
Hlavne pre IT ludi...
Kdeaky chruno malomocny temer dokaze zbalit krasnu babenu, ani jej nema co ponuknut, ani neni extra kukla legionar vyzor, ale proste niecim holku zaujme a... ....a je to. A my ostatni mozeme len slepo zavidiet...
Co je na Vas zenach zaujimave.. hm. Vsetko. Ste zlate, ked sa smejete, ste rozkosne, ked mate orgazmus, ste rozkosne, ked sa jedujete a obcas ste prijemne, ked nas ozaj uprimne objimate, ci zaviazete porezany prst.
Najkrajsi pohlad na vas zeny je, ked kojite babatko, tomu sa nevyrovna ani sprosto povedane "proces vyroby". :-)
A ak nieco take este nie je, tak sa nam paci, ako voniate a je na vas krasny pohlad, ked spite nahe, proste ste zeny krasne.
Milujeme mi muzi na vas vase prsia, ich vonu, chut vasej susulky, ale hlavne to, ze existujete, milujeme na Vas vase hebke telo a krpatu prdelku.
Aj to, ked sa hnevate na nas pre hlupost, ale aj to, ked prejdete okolo bez povsimnutia, vonave, s vystrihom a ideme sa uslintat za Vasim zadockom, kazdy vravi, ze ako dieta, ale nie, nemate zadok ako dieta, mate zadok proste zensky, taka mala paradicka :-)
Viete byt strasne protivne, ale aj rozkosne, tymi Vasimi velkymi kukadlami viete chlapa odzbrojit uplne a.. ;-)

Médiá môžu za anorexiu našich detí... pekná BLBOSŤ!

2. června 2012 v 13:48 | pod maskou |  slová do sveta

Sexy, sexy, sexy... za každú cenu?!

Tak si to skúsme zrekapitulovať. Je pravdou, že keď človek vidí v telke od rána do večera slečny s nekonečne dlhými nohami a plnými prsiami asi mu dôjde, že toto je presne ten typ, ktorý je "IN".
Ja síce dámam v telvízii môžem len ticho závidieť ich dokonalé telá a obdivujem ich výdrž v snahe vyzerať pred kamerami perfektne, no na druhej strane by mal niekto 1-ročným slečnám vysvetliť, že takto žena vyzerá v dospelosti, nie v 13-tich.

Ja mám 23 a nikdy som nemala prsia. Nežartujem, naozaj som v podstate nikdy nepotrebovala podprsenku- nosim ju len preto, aby som aspoň nejaké prsia mala:) Ako asi každá žena, mala som z toho vždy ťažké komplexy a tak som začala pokukovať po rôznych doplnkoch stravy, ktoré by tento môj nedostatok odstránili.
Strávila som na nete celé hodiny čítaním článkov o tom, koľko žien nie je spokojných s tvarom či veľkosťou svojho poprsia a čo ktorej z nich zafungovalo, čo nie a čo sa oplatí... pochopím to u žien po deťoch alebo u žien po 20tke, pretože prsia rastú cca do tohto veku... ale keď som tam videla príspevky 14-ročných slečien, bolo mi najskôr do smiechu.
Potom som si ale uvedomila, že to vôbec nie je vtipné. Tie dievčatá sú skalopevne presvedčené, že bez bujného poprsia v 14tich rokoch, sú absolútne bezcenné, že si nikdy nenájdu priateľa a dokonca sa jedna z nich (myslím, že mala 15) pýtala, či potrebuje na plastickú operáciu súhlas rodičov, keďže ešte nemá 18...
V 15tich som riešila hádky s mamou, prestup na strednú a kam na brigádu, aby som si mohla kúpiť konečne svoj prvý notebook. Jasne že som mala komplexy- moje spolužiačky boli vyvinuté, starali sa o svoj zovňajšok, zatiaľ čo ja som si predstavovala kariéru úspešnej právničky:) Ale komplexy som riešila ako bežný puberťák- striedyním partnerov a intenzívnou konzumáciou alkoholu v neprimeraných množstvách a nie zhánaním peňazí na plastiku.
A to nie je ani zďaleka všetko. Podobné zúfalé odkazy a prosby o radu nájdete na stránkach stoviek produktov na zväčšenie poprsia, či na chudnutie. Fascinovala ma slečna, 14 rokov, písala, že má 163cm a (citujem) "odporných 46kg" s prosbou, ako by mohla za mesiac schudnúť aspoň na 42kg. Neuveriteľné...


Myslíte, že takéto nápady majú od televíznych hlásateliek, či z mól v Miláne? O tom vážne pochybujem. V 13tich deti nezaujíma Gwyneth Palthrow alebo Cindy Crawford, ich idolmi sú dievčatá v ich veku- niekto ako Hannah Montana, Ema Watson či Keira Knightley...

Za všetko môže Walt Disney :)

Napadlo ma zamylsieť sa nad tým, kde to všetko vlastne začína... žiadne 10-ročné dievča predsa z ničoho nič nenapadne "tak teraz schudnem 10kíl, stanem sa popovou princeznou a zároveň anorektickým idolom miliónov dievčat!".
A potom mi to došlo. Pozná ich predsa každý z nás :)


Blondínky, ryšavky i tmavovlásky... nevidno ich síce v plavkách, ale všimli ste si tie dlhé, štíhle nohy, tenučké ručičky, drobné plecia a až nezdravo úzky pás???
Chápem to u popolušky, tá aspoň makala a tiež u Ariel- plávanie zoštíhľuje, to je známa vec.
Ale nech mi nikto netvrdí, že žena- princezná, ktorá sa nikdy poriadne nepozrela za hradby zámku a potom si schrupla na 100 rokov, bude mať figúru modelky s podviazaným žalúdkom:)
Keď takto neotesane klameme vlastným deťom, nečudo, že sa potom v puberte stavajú proti nám... a niet sa ani čomu čudovať, keď sa všemožne snažia dosiahnuť nami podstrčený ideál "rozprávkovej princeznej".

Riešenie???



Namiesto Snehulienky či Ruženky im pustite radšej Shreka :)
Nech vidia, že výzor nie je všetko...
...a že aj človek, ktorý nespĺňa všeobecne prijaté kritériá ideálu krásy,
môže byť pre niekoho tou najkrajšou bytosťou na celom svete
a HLAVNE, že môže byť šťastný...