Čo k tebe cítim?

16. srpna 2012 v 18:39 | pod maskou |  z denníka psychopata...


Keď som sa ráno zobudila, uvidela som tvoju tvár bez náznaku života...
...mohla by som ťa pozorovať ceeeelééééééé hodiny...
...kamenná tvár sa skrivila do úškľabku, zvraštené čelo, obočie stiahnuté dole, pery úzko stisnuté...
...pohladila som ťa po ruke:)
Len letmo!
Ani si sa neprebral.
Vrásky z čela zmizli, ľavý kútik sa pohol smerom k zatvorenému oku a tesne nad ním sa objavila jemná priehlbinka.
V tej chvíli ma za oknom zrazu vtáky začali vítať do nového dňa.
S vôňou čerstvo zompletej kávy v nose a šálkou tej instantnej v ruke som vyšla pred dom a zapálila si cigaretu hrejivým, žiarivým kúskom dedičstva našich prapredkov.
Plamienok sa zavlnil v kratučkom tanci s vetrom, aby dal život bielemu stromu a roztrišteným zvyškom potomkov Kolumba a potom sám zomrel v mojej dlani. Ich duše museli zhorieť, aby sa ako obláčik dymu vzniesli do neba. Pozorovala som ich cestu zasvätene, akoby som bola jednou z nich...
Vyšlo slnko.
Rozžiarilo svojim teplom celý svet navôkol.
... a čas sa zastavil.
Tráva zozelenala,
kvety rozkvitli dúhovými farbami,
obloha zbledla do belasa pripomínajúc azúrové more,
z mračien sa stali v priestore a čase nehybne vysiace chumáčiky cukrovej vaty...
Dnes pršať nebude.
Hrejivý lúč pohladil moju tvár a prinútil ma k úsmevu.
Nemohla som odolať.
Pozrela som slnku do tváre vďačna za všetku tú nádheru navôkol...
"Dobré ránko, Rastík..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama