Říjen 2012

Jeseň konečne bez melanchólie...

30. října 2012 v 23:18 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Prechádzka lesom...

Polonahé telá stromov ma prijali do svojho objatia. Svoje pestrofarebné rúcha zobliekli len prednedávnom, aby nimi do mäkka vystlali chodník pod mojimi nohami.Na lysinách ich dlhých kostnatých hnátov sa belel čerství porašok- studený pozdrav od kmotričky zimy. Veru, pri každom výdychu sa mi pred perami objavil obláčik pary- akoby sa v ňom už čoskoro mali objaviť nejaké písmenká a vypovedať tak najtajnejšie myšlienky a pohnútky hlavnej hrdinky z komixu... tá moja sa však mlčky už o pár sekúnd rozplynula, ako by sa stala súčasťou niečoho väčšieho, nadprirodzeného- aby sa o pár sekúnd opäť objavila a letmo bozkom obdarila moje skrehnuté pery.

Kde si?

Všade kam sa pozriem.
Videla som ťa v tých obláčikoch pary- v každom jednom z nich, v každom farebnom liste na zemi i v povetrí, v každom chumáčiku snehu... :)
Je to všetko na palicu a ja to veľmi dobre viem, nemohla som si pomôcť.
Hneď som si spomenula na tvoje strapaté vlasy po ránu, úsmev na perách a pohladení, čo mi venuješ vždy, keď sa k tebe pritúlim... spomenula som si na naše milovanie v jazere za bieleho dňa, na slnečné lúče hladiace tvoju tvár a slastný výdych, keď sis si konečne doprial slasť, ktorou tak veľkoryso a často obdarúvaš mňa.
V tej chvíli som myslela len na jediné- ako veľmi by som sa hneď teraz v tomto momente, tu na tomto lístí a v tomto neľútostnom chlade a zime- ako veľmi sa chcem s tebou milovať...
Tak veľmi ťa túžim objať!
Kilometer či dvesto- všetko jedno, keď s tebou nemôžem byť:(

PREBUDENIE

13. října 2012 v 15:57 | pod maskou |  ja a moji démoni
Teddymu (29.6.09)... kedysi si mi pomohol napísať domácu úlohu na hodinu angličtiny, ktorú som potom pomenovala prebudenie- preto ten názov. Štipka irónie a bolesti v jednom :) tak, ako to máš rád...

Keď som ťa uvidela, očiam svojim som neverila.
"To sa mi snáď len zdá!!!" Ako anjel si mi pripadal...
No až o niečo neskôr, zistila som, že si netvor.
Lebo žiaden tvor na Zemi, nikdy tak neublížil by!
Nie tak veľmi ako ty. Tie tvoje lži a úskoky!
Tak veľmi som ťa ľúbila, že svet svoj som ti sľúbila,
život celý som ti dala a pre teba žiť prestala...

No teraz ťa nenávidím a prvý raz triezvo vidím.
Nezaslúžiš si lásku. Len žiaľ,
aby si stratil, koho si miloval.

Nech vieš čo si mi urobil, keď si srdce moje zradil...

Najkrajšia žena na svete...

13. října 2012 v 15:30 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Ležala tam ako smrť! 
Jediným náznakom duše v tele, bol pomaly sa dvíhajúci a opätovne klesajúci hrudník.
Bola taká bledá... tmavé kruhy pod zatvorenými očami, mastné vlasy, spotené čelo.
Vlasy mala prilepené potom všade po tvári a v okolí sa vznášal zápach potu.
Upotená a vyťahaná nočná košela vyzerala, akoby ju len pred pár minutami, niekto vytiahol z odopadkového koša.
Bola vyhrnutá tesne pod prsia a odhaľovala tak veľké, striami pokryté brucho.
Tu a tam si v spánku pretrela ústa, z ktorých jej na vankúš už hodnú chvíľu pomaly stekala slina.
Bol to naozaj žalostný pohľad...


Sadol som si do kresla, pozeral na to zúbožené stvorenie až kým som nezaspal.

Keď som sa zobudil, kojila...

Pozrela sa na mňa.

Usmiala sa.

"Miláčik, toto je naša dcérka..."



V tej chvíli si bola tou najkrajšou ženou, ktorá kedy žila na tejto planéte...




Moja detská izba...

13. října 2012 v 15:09 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Moja detská izba je pomerne verným obrazom toho, čo v úplnej podstate tvorí môj život.
Dominantou sú jednoznačne knihy - rozprávky a učebnice, edícia "Najlepšie svetové čítanie" s výtvormi svetoznámych autorov, ktoré som nikdy nedočítala. A na záver zopár "knižočiek" takmer neznámych autorov, ktorých diela naozaj milujem.
Haldy plyšákov som z políc odstránila len nedávno a izba teraz vyzerá oveľa "dospelejšie" i keď, ako človek v jeseniu, bezdôvodne posmutnela.
Na stenách visia čiernobiele "maľby" nahých žien v drsnom svete príšer a smrti ešte z čias, keď farebné tlačiarne boli prepichom bohatých.
Nad písacím stolom zaas vytrhnuté stránky z časopisov prezrádzajú moje niekdajšie lásky- šupinaté beznohé spomienky na rajskú záhradu a podrobný nákres konštrukcie tanku T-90S, ktorý som kedysi vedela kompletne nakresliř zpamäti.
Iróniou je, že tu nie sú takmer žiadne fotografie...
Nie, že by nebolo na čo spomínať! Sú tu asi len 3 fotky- jedna spomna na krásne časy s mojou rodinou, ktorá v tých časom ešte naozaj bola rodinou.
Ďalšie 2 sú dnes už časom vyblednutou spomienkou na moju pubertálnu "užnavekyanavždyspolu" známossť, ktorej čaro vyprchalo v momente, keď už nemusela prekonávať odlúčenie na stovky kilometrov.
Od maminky som v puberte veľa pochvaly nedostávala- úprimne povedané, nebolo za čo, nebola som totiž práve ideálne a príkladné dieťa. Možno som ju len, ako asi každý puberťák, nechcela počuť. Nech už je to akokoľvek, pubrtu som prežila len vďaka textom Eminemových piesní a nahrávkam Verdiho skladieb. Zvláštna kombinácia? Započúvajte sa niekedy do rytmu:)
V slovách som vždy našla oporu.... a tak som písala. Myšlienky, pocity, úvahy, výroky, citáty- odkazy pre mňa samotnú, ktoré ma mali aspoň prilížiť k dokonalosti.
Sú všade.
Po stenách i nábytku.
Obrázky, ikony, básne i skratky, ktorým až dodnes rozumiem len ja.
To všetko spája "Moja cesta životom" - čo nie je viac ako maminke poctivo ukradnutý kus vlny (rada štrikuje), na ktorý som pôvodne chcela pripínať pohľadnice z miest, ktoré navštívim. Po tom, čo tm po niekoľkých rokoch stále viseli len 2 pohľadnice malebných Tatier a prierez kultúrnymi pamiatkami hlavného mesta našich západných susedov, rozhodla som sa v období tesne po maturite, pridať na opačný koéniec oznamká, ktoré som dostala.
Keďže som strednú neopakovala, šnúra stále zíva prázdnotou a odhaľuje tak každému návštevníkovi aký úbohý je môj spoločenský život.
Úplne v kúte, tam kde by nikdy nikoho nenapadlo sa pozerať, mám aj ja svoj "kútik smrti".
Odmena od mŕtveho otca, dar od strateného priateľa, spomienka na stratu dôstojnosti a desiatky dôkazov vlastnej neschopnosti.
Za plejádou životných prehier, na samom dne oceánu sklamaní, leží smutná pripomienka mojej existencie.
Kým som bola, či nebola... kým som či nie som dnes... a kým som mohla a nemohla raz byť.
Deň po dni záznamy, dôkazy mrhania časom.
...minúty
...hodiny
...dni
...
... celé týždne, mesiace, celé roky stratené písaním týchto riadkov....

Zase sama...

10. října 2012 v 21:29 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Dnes ráno som vstala po asi 3 hodinách spánku, pretože sused si do noci robil v byte "diskotéku". Má asi 16 a jeho rodičia sa odsťahovali do rodinného domu a mladému nechali byt za účelom lepšej dostupnosti do školy... mladý však školu chápe oveľa voľnejšie, než jeho rodičia, pretože si pravidelne počas týždňa v byte s kamarátmi robí karaoke show a to do skorých ranných hodín, čo jednoznačne vylučuje ich následnú účasť na vyučovacom procese...
Kde som to bola??? Aha...áno, vstala som pár minút po 4ej ráno po sotva 3 hodinách spánku.
Nestihla som ani kafe- teda skoro. Uvarila som si ho a strčila ho za okno na parapet. Vonku bolo sotva pár stupňov nad nulou, takže stihla aspoň ako-tak vychladnúť. Potom som ju do seba, takú polohorúcu, naliala, vyčistila som si zuby, schmatla tašku, narýchlo som pohladkala zívajúceho a ospalého hafana plížiaceho sa späť do pelechu a s nadávaním som vybehla zo dverí.
30 minút autobusom, 8 hodín práce, 30 minút autobusom.
Dnes žiadne ďalšie povinnosti.
Vlastne, aj by ich bolo dosť, ale proste nevládzem, tak som sa na všetko vykašľala.
Prišla som a jediné na čo som bola schopná myslieť, bolo to ako večer pôjdem konečne skôr spať.
Je toho veľa.
Práca stojí za prd a je mizerne platená.
...vlastná rodina ma má úplne v paži a ozve sa, len keď niečo treba, alebo keď niečo "nesedí"...
... z Jacka je veľké decko, ktoré ma neustále vytáča...
....a z mojej veľkej lásky, Rossa, sa vykľul rovnaký ignorant - najskôr sa pýta, čo nové, potom si ani nepamätá, čo som mu písala...
...
....
!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
....
...
Cítim sa tak strašne sama!!! Nikto mi neporadí v ničom!
Nikto mi neklame do očí s úsmevom na perách, že "to bude zase dobré!"
Viem, že mať svoj svet na vlastných pleciach asi patrí k dospelosti, ale veď práve preto máme predsa partnerov, lásky a manželov, nie????
Aby sme celú tú ťarchu nemuseli niesť sami... alebo sa mýlim???
Nie je také zlé žiť v cudzom meste, ani v cudzej krajine... dokonca ani spávať s cudzincom v jednej posteli...
Je strašné sedieť v preplnenej miestnosti a byť zase sama....

Stroj času...

2. října 2012 v 20:35 | pod maskou |  z denníka psychopata...

"Prečo už musíš ísť?"


Vidím ťa z okna maminej izby...
...odchádzaš...
....nechal si mi tu len chládnucu posteľ...
...pálčivú bolesť niekde v hrudi a pár smútkom trblietajúcich sa očí...

Odchádzaš a nechávaš ma na pospas krutému osudu. Každá sekunda života je len ďalším otočením stránky v knihe, ktorú píšem. S tebou po boku to bývala nádherná, farbami hýriaca rozprávka s vyhliadkou na šťastný koniec. Ty si mi zo sebou odniesol všetky moje pastelky a tak sa z rozprávky stáva nudný román, behom sekúnd len poviedka, holé vety, opustené slová... odišiel si a stalo sa neskutočne ťažkým zaplniť čo i len jednu stránku:(
Píšem písmeno za písmenom, riadok za riadkom, no každá stránka a každá sekunda trvá zrazu hodiny i dni.
Čím viac sa snažím, tým pomalšie to ide... stránky sa zapĺňajú stále pomalšie.
Mám pocit, že posledná hodina trvá už večnosť...
Opísala som osud Zeme od veľkého tresku až po súčasnosť- tisíce stránok, len pár hodín.
Pozerám na sekundovú ručičku náramkových hodín.
Akoby zamrzla- nie a nie sa pohnúť.
Hnaná poslednými zvyškami mojej nádeje urobí opäť skok vpred a zase zamrzne, akoby prekonávala neviditeľné silové pole.
Prestávam veriť, že sa ešte niekedy pohne...
V tom sa ale otvoria dvere a ty stojíš v nich.

"Vrátil si sa!!!"

Srdce sa mi rozbúšilo ako o závod!
V jeho rytme ručička opäť ožíva a tancuje po ciferníku tak zbesilo, až ma napadá, že nebyť toho sklíčka, odleteli by moje hodinky ako vrtuľník nevedno kam.
Stránky mojej knihy sa plnia rýchlosťou súdneho zapisovateľa, nie je možné sledovať ani ako sa obracajú, nie to ešte čo sa na nich píše...

Pamätám si ako si vošiel do dverí...

...objatie...

...

...objatie...

"Prečo už musíš ísť?"

Odchádzam...
Môj vlak vyrazil zo stanice a nechal ťa stáť v daždi samého...
...s chládnucou dlaňou a snahou potlačiť kvapky dažďa hrnúce sa z tvojich očí...