Listopad 2012

Dobré ráno...

29. listopadu 2012 v 18:15 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Zvláštna téma týždňa.
Už dlho som nepísala... denník.

Už celé roky som sama... žijem sama, bývam sama, chodím do práce, študujem.
Čakajú ma 4 steny a pes, ale some šťastná.

I keď tomu ťažko uveriť- denne vstávam, dám si sprchu, namiesto raňajok šálka horúcej kávy a cigareta.
Potom vyvenčiť psa, obliecť sa a vyraziť- do školy či do práce.
Návrat vo večerných hodinách, vymysieť to, uvariť a napapať sa, potom kontrola mailu a facebooku, opäť sprcha a hajde do hajan:) a ráno zase od začiatku to isté- každý jeden deň.
Výhodou je, že nemusím nad ničím premýšlať :D

Ale prišlo DOBRÉ RÁNO...

Večer osm sa opila ako malé prasiatko- sotva si spomínam... len útržky ako fotografie zobrazujú tanec na stole, hmlu a veeeeeeľlmi nepríjemný pocit v žalúdku.
"Asi budem vracať..."
Po ceste na záchod som natrafila na teba. Žalúdok sa stiahol a zabudol na vracanie, v ústach mi vyschlo a srdce začalo bláznivo biť... fotka- bozk, fotka- objatie, fotka- dotyky,... stovky fotiek, no žiadne kompletný obraz ani zvuk.
Ráno sa zobudím- bolesť hlavy, akoby som dostala baseballovou pálkou, v žalúdku ako po týždni plavby na mori.
V zúfalstve a snahe telo skoordinovať rozhodím ruky a narazím na realitu.
Pokožka niekoho iného.
V takých chvíľach človek túži, aby sa zobudil...
Ja som však začala nechtiac spomínať.
Fotka za fotkou, obrázok za obrázkom,... ďalší a ďalší...
Tresli se si po čele a zasmiali sa.
"Dobré ráno" povedal si.
Odchádzam s kocovinou a pocitom, že to bolo fajn a naposledy.
Odchádzam v rozpakoch, ale spokojná a šťastná...
...tak šťastná, že sa to ani nedá opísať!
Odchádzam ďaleko.


Denne vstávam, dám si sprchu, namiesto raňajok šálka horúcej kávy a cigareta.
Potom vyvenčiť psa, obliecť sa a vyraziť- do školy či do práce.
Návrat vo večerných hodinách, vymysieť to, uvariť a napapať sa, potom kontrola mailu a facebooku, opäť sprcha a hajde do hajan:) a ráno zase od začiatku to isté- každý jeden deň.... a zakaždým počujem "dobré ráno" a vidím tvoj úsmev.

Dnes už nie som sama aj keď sa cítim viac osamote, než kedykoľvek predtým.

Samota je krásna a produktívna- ale len kým ju človek nemá s kým zdielať.
Potom sa stváva útrpnou a bolestovou - neznesitelnou známkou neodvrátiteľného konca ľudskej duše.

Sen

10. listopadu 2012 v 14:48 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Spíš ako malé dieťa...

...pery vyšpúlené, ústa pootvorené a v kútiku sa ti leskne slina :D

Dlane si kladieš pod líčko a vzpínaš ich, ako anjelik čo prosí samotného Boha o pokojný spánok.

Tvoja pokožka vonia vždy akosi inak- sladúčko a unavene... pod ťarchou únavy vždy zmäkne a zhebne... akoby si práve vyliezol z horúceho kúpeľa.

Tak veľmi by som sa ťa chcela doknúť!!!!

Nesmiem :(

Zobudila by som ťa.

Odpusť mi, láska, moju trúfalosť a bezohľadnosť!


...


Pod ťarchou mojich pier klesla tvoja pokožka len o pár milimetrov...

...dych sa ti zastavil a telíčko sa nepokojne zachvelo.

Nakláňam sa, aby som pohladením zmiernila bozkom napáchanú škodu.

V tom ma zlovestné čierne pazúre zajali do svojich spárov a ťahajú ma od teba preč... snažím sa vymaniť z toho hrôzostrašného objatia, kričím čo hrdlo vládze, no ty ma nepočuješ...

Pohltila ma temnota a oči prikryla mi tma. V ďiaľke bolo počuť výkriky...

"Apoň, že si vzali mňa!!! a nie teba, láska moja...

Čo ale teraz so mnou bude?"

Výkriky sú stále hlasitejšie a naliehavejšie...

Uáááááááááá

uáááááááááá

uíííííííííííííííííííí

píííííííííííííííííííí

píííííííííííííííííííí

píííííííííííííííííííí

Rukou som sa s ešte stále zatvorenými očami zahnala po budíku.

"Dobré ráno, přátelé. Je pět hodin, patnáct minut a je čas na správy o počasí... "


modlitba

4. listopadu 2012 v 18:17 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Kedysi som este ako nale dieta chodila pravidelne do kostola a vzdy pred rijimanim "tela Kristovho" sme vsetci klacali na kolenach a modlili sa: "...Pane, nie som hoden,aby si vosiel pod moju strechu,ale povedz iba slovo a dusa mi ozdravie." Vtedy som nedokazala pochopi ako by jedine slovo mohlo vymazat vsetky choroby a bole a uzdravit tak niekoho. 
Dnes uz viem, ze to nebolo hocake slovo. Denne prosim o odpustenie za vsetky krutosti a nepravosti, co som v zivote napachala a aj ked uz v Boha neverim a do kostlla nechodim, som si ista, ze "ODPUSTENE" je pre cloveka to najkrajsie a najdolezitejsie slovo, ktore moze na smrtelnej posteli pocut.