Červen 2013

nádej

17. června 2013 v 19:04 | pod maskou |  z denníka psychopata...
oči som zatvorila len na okamih
a temnota pohltila môj svet
z tmy tej som sa bez teba vynorila
a naveky ostal deň každý už v tieni
príliv prosila som, aby zmyl zo mňa hriech
za tebou vzal ma do temnoty
dožčil mi konečne pokoj v tvojom náručí

ale v deň každý vynáram sa zas a zas

snáď raz príde jar a rozohreje zem
a ja opäť vyklíčim a zrodím sa ako puk
aby som mohla opäť rozkvitnúť
len pre teba Rastík

Odpusť mi to, prosím

17. června 2013 v 14:12 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Dnes už je to iné...
Zamilovali sme sa hlúpo a bezhlavo.
Telami dospelí s dušami detí, ktoré sa nechali ako cigaretový dym uniesť teplým letným vánkom.
Rozutekali sa neuróny, synapsy vyhasli a z našich hláv sa s stal čierny vesmír bez hviezd, bez navigácie.
Bála som sa, že stratím smer... no nebolo treba nikam ísť.
Bezcieľne som plávala tým vákuom s tichou nádejou, že tak ako pri veľkom tresku, aj naše častice do seba raz narazia.
Bez záruk a sľubov- ako plavba na mori bez vetra.
Žiadne vlny - žiande riziká, žiaden strach.
Hlava prázdna,
srdce na roztrhanie.
Pocity sa derú von, bez cenzúry rozumu, bez voľnej kontroly.
Sny sú realitou všedného dňa a ja strácam kontakt s vonkajším svetom ako autista.
Tráva je zrazu zelenšia,
obloha jasnejšia než v polárny deň,
slnko nezapadá.
Nemusím už čakať na svitanie, čo by vyfarbilo šedý deň a zahnalo tmavú noc.
Vo vzduchoprázdne mojej hlavy zostalo ticho,
ktoré dokážeš vyplniť jediným výdychom.
Utíš ten rev v mojej hlave,
roztriešti ma dotykom na miliardy buniek,
vysloboď ma zo života,
ži so mnou náš sen.
Dych mi berie predstava nášho splynutia, kŕč zoviera žalúdok a vnútornosti sú ako v mixéri.

Pozorujem kvapku krvi stekajúcuza matičkou zemou.
Zomiera v lone, v ktorom sa kedysi zrodila
a ja očarená zázrakom uzatvárajúceho sa kruhu
podlieham.

Sily ma opúšťajú,
mozog v panike rozbliká ohňostroj synapsí,
ktoré vzápetí zhasínajú naposledy,
navždy.

Irónia

12. června 2013 v 13:20 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Príde mi neskutočné komické a komicky neskutočné zároveň,
ako často sa ľudia oháňajú starým známym "ty si sa tak zmenil!".

Keď chalan babe prezváňa niekoľkokrát za deň, je šťastná...
... ALE chcela by, aby jej občas napísal, tak ako kamoške jej frajer
"snáď po tebe nechcem tak veľa!"

Tak sa ten zamilovaný blázon rozhodne, že teda bude pravidelne dobíjať kredit a písať svojej láske,
aby vedela, že on ju miluje viac než kamoškin frajer kamošku - a ona je opäť sťastná...
... ALE chcela by, aby jej občas zložil aspoň krátku básničku, veď je to také romantické
"snáď po tebe nechcem tak veľa!"

A tak ten chudák večer, keď príde z práce, sadne za stôl a snaží svoje city vypľuť na papier
a poskladať ich ako puzzle do zmysluplného a estetického celku--- a i keď to trvá celé hodiny či dni,
venuje tomu čas a energiu, len aby videl úsmev na jej tvári - a ona je zase šťastná...
... ALE mohol by si mi občas priniesť kvety...
... ALE mohol by si mi občas niečo uvariť...
... ALE mohol by si ma zobrať na dovolenku...
... ALE ...
... ALE ...
... ALE ...
"SNÁĎ TOHO PO TEBE NECHCEM TAK VEĽA?"

Odkedy ťa poznám, každú voľnú sekundu v mojom živote
som venovala tebe- či už myšlienke na teba, spomienkam a predstavám,
alebo písaním odkazov na tomto blogu - ktoré píšem vždy len a len pre teba...

A čo ty na to?

"Prečo mi už neprezváňaš ako kedysi?"

Ty už hľadať nemusíš!

12. června 2013 v 4:27 | pod maskou |  z denníka psychopata...

Kedysi som počula zvláštny príbeh o anjeloch.

Bývali to vraj prekrásne éterické bytosti, milujúce Boha, milujúce ľudí. A každý živý tvor na planéte ich obdivoval, ľudia ich uctievali a milovali ich takmer ako Boha a ten ľudí za tú lásku netrestal, lebo anjelov stvoril pre ľudí, aby ich ochraňovali a boli im útechou.
I sám Boh nadovšetko miloval tento svoj najdokonalejší výtvor…

Nevedno kedy sa to stalo, nevedno kto za to môže - jedného dňa sa Boh pozrel na Zem a uvidel mŕtvymi telami posiatu zem. Stá tisíce nariekali nad stratou svojich blízkych a ich slzy kropili krvou nasiaknutú zem.

"Kde sú vaši ochrancovia a utešovatelia?!?"

Zlostil sa Boh a vydal sa hľadať anjelov do neba, pretože na Zemi nebolo ani jediného.

Našiel ich v rajskej záhrade ako sa oddávajú bezstarostnému leňošeniu a šanteniu.

"Ako to, že nechránite ľudí pred pohromami???"

"Na to sme príliš dokonalí..." znela jednohlasná odpoveď.


Boha táto odpoveď tak veľmi rozčúlila, že všetkým otrhal ich prekrásne krídla a vyhnal ich z raja so slovami:

"Teraz choďte na Zem a okúste ťažký život človeka bez strážneho anjela! Krídla každého z vás vložím do srdca jedného človeka. Ak sa vám za váš krátky a bezútešný život smrteľníka podarí nájsť toho človeka a získať si jeho srdce, získate s ním spať svoje krídla a môžete sa vrátiť do neba."

A tak tí anjeli dodnes blúdia medzi nami... hľadajú svoje krídla ukryté v našich srdciach dúfajúc, že im raz niekto bude ochotný to svoje darovať, aby sa opäť stali dokonalými a mohli sa vrátiť k Bohu do raja.


Ty už hľadať nemusíš.


Dobrovoľne ti dám svoje srdce

i keď si myslím, že dokonalejším už nemôžeš byť

i keď to bude znamenať moju smrť


Rada ti vrátim tvoje krídla i tvoju nesmrteľnosť!

Len o jedno ťa prosím...

....zostaň so mnou po zvyšok môjho krátkeho ľudského života

....ochraňuj ma a utešuj, kým príde môj čas


Veď čo je tých pár desaťročí

v porovnaní s nekonečnou večnosťou?