Odpusť mi to, prosím

17. června 2013 v 14:12 | pod maskou |  z denníka psychopata...
Dnes už je to iné...
Zamilovali sme sa hlúpo a bezhlavo.
Telami dospelí s dušami detí, ktoré sa nechali ako cigaretový dym uniesť teplým letným vánkom.
Rozutekali sa neuróny, synapsy vyhasli a z našich hláv sa s stal čierny vesmír bez hviezd, bez navigácie.
Bála som sa, že stratím smer... no nebolo treba nikam ísť.
Bezcieľne som plávala tým vákuom s tichou nádejou, že tak ako pri veľkom tresku, aj naše častice do seba raz narazia.
Bez záruk a sľubov- ako plavba na mori bez vetra.
Žiadne vlny - žiande riziká, žiaden strach.
Hlava prázdna,
srdce na roztrhanie.
Pocity sa derú von, bez cenzúry rozumu, bez voľnej kontroly.
Sny sú realitou všedného dňa a ja strácam kontakt s vonkajším svetom ako autista.
Tráva je zrazu zelenšia,
obloha jasnejšia než v polárny deň,
slnko nezapadá.
Nemusím už čakať na svitanie, čo by vyfarbilo šedý deň a zahnalo tmavú noc.
Vo vzduchoprázdne mojej hlavy zostalo ticho,
ktoré dokážeš vyplniť jediným výdychom.
Utíš ten rev v mojej hlave,
roztriešti ma dotykom na miliardy buniek,
vysloboď ma zo života,
ži so mnou náš sen.
Dych mi berie predstava nášho splynutia, kŕč zoviera žalúdok a vnútornosti sú ako v mixéri.

Pozorujem kvapku krvi stekajúcuza matičkou zemou.
Zomiera v lone, v ktorom sa kedysi zrodila
a ja očarená zázrakom uzatvárajúceho sa kruhu
podlieham.

Sily ma opúšťajú,
mozog v panike rozbliká ohňostroj synapsí,
ktoré vzápetí zhasínajú naposledy,
navždy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama