Květen 2017

Mizantrop altruistom

29. května 2017 v 0:01 | life-loving amateur |  z denníka psychopata...
Dnes večer sa smejem ako blázon :) pôvodne som nemala vôbec v úmysle písať, ale keď som zbadala "téma týdne" - proste som neodolala :D

Som celkom veselá kopa - teda aspoň tak am okolie často vníma.
Síce som mierny cholerik (OK, som riadny cholerik), ale len čo sa týka práce a povinností. Inak som milá, usmievavá, vždy ochotná pomôcť... a dosť často som z toho riadne otrávená a unavená.

V dnešnej dobe ľudia tieto vlastnosti vôbec nedokážu doceniť!

A viete čo? SOM POKRYTEC!


Neznášam ľudí. Keď som žila sama, pracovala som spoza PC a nevychádzala som z domu. Nakupovala som online alebo po polnoci,a by som sa nemusela pozerať na tie otrávené ksichty okolo.
Dnes učím a radím.... denno-denne sa stretávam s desiatkami ľudí a na každého sa usmievam.
Kolegyne, teda konkrétne jedného prevteleného miniHitlera, ktorý si zo mňa robí osobného poskoka a okrem toho sa na mne denne odbavuje, nemôžem ani vystáť no napriek tomu "vždy ochotne pomôžem" a dokonca zostanem dlhšie, ak treba.

Prečo?
Pretože sú to chudáci. A to nie je myslené ako urážka.

Je mi ich úprine ľúto. Či už si nesú traumu z detstva, vlastné komplexy alebo čo ja viem čo - nevedia žiť so sebou samými - a to je naozaj smutné a poľutovaniahodné. Verím, že keď sa nikto nedíva, plačú doma pred zrkadlom alebo do vankša, možno týrajú svoje deti alebo nejaké nebohé domáce zviera... a možno sa len prejedajú a večerné 3 balíky chipsov zapijú kolou.
Ako to viem?
Bola som rovnaká.


Na začiatku bolo slovo...

17. května 2017 v 9:32 | life-loving amateur |  ♥ 13. komnata ♥
Pamätám si na december 2015 - niekedy medzi narodkami a Novým rokom som sa rozhodla, že rok 2016 - to bude "ten Rok".
Svojim spôsobom vlastne aj bol :)
Odišla som zo zamestnania a rozhodla sa podnikať - proste ísť do toho ako sa vraví "naplnégule" a na vlastnú päsť.
Prvé mesiace som ale neriešila nič, len blbú byrokraciu a boli chvíle, keď som mala chuť všetko nechať tak a ísť sa opäť zamestnať.
S odstupom času si myslím, že práve to je práca našich úradov - ak nejaká ovečka vybehne zo stáda, zavaliť ju papierovačkami a zákonmi a v podstate ju donútiť, aby sa nakoniec sama pokorne zaradila späť do stáda.

Nutkanie vzdať sa som nakoniec predsa len prekonala a s vervou sebe vlastnou som sa pustila konečne do práce. No teda do "práce". Skúšky a osvedčenia, e-learning a čo ja viem čo... no hnala ma vpred vidina 3 vecí, alebo možno "benefitov", ak chcete:

1.) Už nikdy ma nebude buzerovať žiadny šéf - okrem mňa samej :)

2.) Budem mať voľno, kedy ja budem chcieť a potrebovať a nebudem oň musieť žobrať

3.) Budem zarábať toľko, koľko budem potrebovať, aby sme sa mali dobre a nemuseli premýšľať nad tým, že k zubárovi pôjdem až o 3 mesiace, lebo teraz by som ho nemala z čoho zaplatiť. (P.S. dosť smutné na to, že sme "vyspelá" krajina)

To bolo v decembri 2016.
Dnes už je to pol roka, čo "biznis" beží. Pravdupovediac, ešte stále sa len rozbieha...
Nebyť podpory jedného výnimočného človeka, už by som asi bola aj s mačkou niekde pod mostom a obhrýzala korienky stromov :D alebo na infekčnom z tej špinavej vody. Ťažko povedať.

Ale viera, že sa to rozbehne a bude to šlapať - tá všetko akosi drží pokope a neustále v chode - i keď len po krôčikoch, dôležitejšie je však, že neustále dopredu a to je vždy viac než zostať stáť alebo sa nebodaj vrátiť.


Verím, že život je ako rieka, občas plynie pomaly a pokojne - až hypnoticky, sem-tam sa mierne stáča, raz k úrodnej pôde a blahobytu, inokedy zas naráža na nehostinné skaliská... a občas príde nečakaný spád... no nikdy sa nemožno vrátiť späť "a začať odznova".

Obzrite sa, skúste pochopiť a rozlúčte sa,

no nikdy sa nevracajte.


A ak niekde v sebe cítite tu rozpoltenosť, ten pociť, že "toto bude môj rok", nečakajte na konkrétny dátum, nečakajte či alebo kým sa niečo stane a nečakajte na znamenia... to, že čítate tieto riadky je predsa znamením.