Červen 2017

Čo to do pekla?

25. června 2017 v 19:21 | Mizantrop |  bedtime stories
Nechcel som ju vydesiť.
Stiahla sa ako malé vystrašené zvieratko. Snažila sa skryť svoje rozpaky, no vždy, keď ju niečo zaskočilo, na spánku jej nabehla malá pulzujúca žilka a na pár sekúnd zatajila dych.
Pracuje pre mňa presne 322 dní. Už pri pohovore mi niečo našepkávalo, že to nie je dobrý nápad, no nevedel som si pomôcť. Fyzickú krásu ženy som nikdy nebral ako kritérium výberu, skôr ako pridanú hodnotu.
Od chvíle, čo vstúpila do mojej pracovne, mrazilo ma z nej. Pripomínala mi polárnu žiaru - krásna ale mrazivá.
Mala len strednú školu. Aká "drzosť" uchádzať sa bez vzdelania a referencií o miesto mojej asistentky.
Napriek tomu vošla, ako by bola tou jedinou vhodnou adeptkou na toto miesto.

* * * * *

Zovrela pohár tak silne, až jej zmodrali končeky prstov.
"Viete, pane..."
Vedel som. Mlčky som jej položil ruku na rameno, aby som ju prinútil uvoľniť kŕčovité zovretie pohára.

Videl som v jej očiach, i keď ich strnulo klopila k stolu, ako zdesene a chaoticky hľadá vhodné slová. Myšlienky sa miešali s emóciami a profesionálna cenzúra škratala možné odpovede a námietky až jej nezostával jediný obstojný argument. Po prvý raz vyzerala zraniteľne - skoro ako každá iná ľudská bytosť. Cítil som, ako sa pod mojim dotykom kŕčovite zachvela.

Pohľad na ňu ma nesmierne uspokojoval.
Bola pre mň skutočnou výzvou.
Trvalo mi pol roka, než som sa rozhodol, či ju pretiahnem, alebo i ju nechám ako asistentku. Naozaj schopných asistentiek je dnes len málo... ale vážne ma naštvalo, že za celého pol roka sa ani jediný raz nepokúsila zviesť ma.

Ruku som mal stále položenú na jej ramene. Keď sa nadýchla, jej bradavky vytvorili nepatrný obrys. Tá hodvábna perleťová blúzka ma privádzala do šialenstva.
Som presvedčený, že ju nosila zámerne!
Nech urobila akýkoľvek pohyb, vždy som videl každučký záhyb jej tela. Nejde ani tak o tom, ako vyzerá... ale ako sa hýbe. Tie nenápadné mličkosti, ako bradavky rysujúce sa spod hodvábnej blúzky vždy, keď sa skloní nad stolom a jej prsia vlastnou váhou len-len že neodtrhnú ten miniatúrny gombík, čo ich vezní.
Alebo nohavice. Prečo do pekla nenosí sukne? Nikdy som nevidel jej nahé nohy... a možno je to tak lepšie. Vždy keď bez slova odchádza z kancelárie, predstavujem si, ako jej tú sukňu vyhrniem až na driek a oslobodím ich, aby ma vzápätí mohli objať a...

Pri tej predstave som jej rameno zovrel vzrušením.


V tom sa niečo zmenilo.
Uvoľnila sa. Jej ramená klesli a kŕčovito dokonale vystreté telo uvoľnene kleslo do kresla. Koketne zodvihla pohár k ústam a bez toho, aby sa na mňa pozrela povedala pevným hlasom "Je mi cťou pre Vás pracovať, pane."

Po chrbte mi prebehol mráz. Jej tón ma prinútil stiahnuť ruku.
Kopla do seba pohárik a prudko sa postavila s pohľadom pevne zabudnutým primo do mojich očí.

"Dostať sa až sem ma stálo veľa námahy a nikdy sa toho len tak nevzdám. Teraz, s Vašim dovolením, musím ísť dokončiť svoju prácu."

Prázdny pohár ležérne hodila na stôl
a nechala ma samého s mojimi myšlienkami.


Bezmenná

11. června 2017 v 21:29 | Altruistka |  bedtime stories
|Už v taxíku do práce mala chuť strčiť si ruku do nohavičiek a prostredníčkom sa hrať až kým jej slastné "ách" nezomrie na perách. Dobíjala si tak baterky.|
Rýchlo ju to prešlo, keď zbadala, že taxikár nie je sexy potetovaný pornoherec, ale potom zapáchajúci 40nik so zvyškami jedla v kažom záhybe želé, ktoré nazýval telom.
Škoda, že život nie je ako porno - pomyslela si a vytiahla z kabelky mobil.
"Dobré ráno, pane. Už som na ceste."


Milujem svoju prácu. Vlastne mám občas pocit, že moja práca je celý môj život. Kvôli častým služobkám bývam v holobyte bez gauča a nábytku, s výnimkou kuchyne a postele - tá je obrovská a luxusná. Dokonca nemám ani kvetiny či rybičky - neprežili by tú samotu. Za to mne samota prospieva.

V kancelárii som si nestihla ani naliať šálku kávy, keď mi zavibroval pager. Ani nechápem, prečo ho stále používame, ale pán Martin na tom trval. Je to skvelý šéf, ale občas je trochu staromódny. Na 50-nika vyzerá výborne, no so ženami zaobchádza ako v stredoveku - preto je stále nezadaný.
Keď som vošla do kancelárie stál ku mne chrbtom a kochal sa pohľadom na spiace mesto.
"Slečna, o 2 hodiny odchádzame. Pripravte všetky podklady."
"Samozrejme, pane. Môžem pre vás urobiť ešte niečo?"
Mlčky kývol rukou na pokyn, aby som odišla.

Som tu už takmer rok a on si doteraz nezapamätal moje meno? Dokonca sa na mňa ani nepozrie, keď so mnou hovorí!"
Navonok som musela byť profesionál. Bolo o pánovi Martinovi známe, že v podniku neznesie len 2 veci - emócie a nedisciplinovanosť. Nechápala som jeho chovanie už pri pohovore, no posledný mesiac si pripadám ako vzduch.
Keby som s ním netrávila 20 hodín denne, asi by som sa bála o svoje miesto.

* * * * *

Keď šofér zastavil pred lodenicou, snažila som sa nedať najavo svoj údiv.
"Prepáčte, pane. My neletíme?"
"Nie, slečna. Je to problém?"
"Nie, nie je, pane."
Čakala som síce nejaké vysvetlenie, ale v podstate mi odľahlo. Lietanie nemám práve v obľube. Plnými dúškami som si vychutnávala čerstvý jarný vzduch, zatiaľ čo som sa presúvala do podpalubia. Necestovali sme takto prvý raz, takže som vedela, kde je moje miesto. Ponorila som sa do vybavovania mailov a telefonátov tak veľmi, že som ani nezaregistrovala, že sme vyplávali. Z workoholického vákua ma vytrhlo až bzučenie pageru za opaskom nohavíc. Pán Martin. Tak fajn, všetko odlož a nájdi svojho šéfa.
V kajute som ho nenašla a tak som sa rozhodla zájsť na mostík. Po ceste ma však zlákal prekrásny výhľad z paluby - nedalo sa mu odolať. Na mase vody nič očarujúce nie je, ale keď prvé slnečné lúče túžobne lapajú po línii obzoru, pripomínajú ruky chamtivého milenca. Hladina splýva s oblohou ako dve telá pri milovaní. V tom mi pager zazvonil po druhý raz. Zvrtla som sa na opätku a pridala som do kroku.

"Prepáčte, ja... nevedela som Vás nájsť, pane."
Stál za kormidlom - ako vždy v košeli a nohaviciach. A ako vždy, odpovedal bez toho, aby sa na mňa pozrel: "Videl som Vás stáť na palube."
"Ó, to áno. Ja, len som sa potrebovala trochu vyvetrať. Odkedy som prestala fajčiť, mávam strašné návaly."
Prečo som len povedala tú duhú vetu? To si fakt myslíš, že ho zaujímajú tvoje návaly?

"Posaďme sa." otočil sa ukázal smerom k salóniku. Vážny výraz mal na tvári vždy. Usmial sa za celý ten rok len raz - keď ho fotili do nejakých novín. Chcela som ho následovať, tak ako sa na asistentku patrí, no naznačil mi, aby som do miestnosti vošla prvá.

* * * * *

Na stole stáli dva poháre a prekrásna fľaša z brúseného kryštáľu. Nikdy som nič podobné nevidela. Mnohé z vecí, ktoré vlastní pán Martin, som nikdy predtým nevidela. Má svojský a mne veľmi blízky vkus a rád sa obklopuje peknými vecami.
Čo sa týka pána Martina, fascinoval ma už od strednej školy. Bol to človek, ktorý z ničoho holými rukami vybudoval svoj podnik a ja som vždy dúfala, že raz aj ja vytvorím niečo také impozantné - alebo sa apoň stanem niečoho takého súčasťou. Po tom, čo som nedokončila vysokú, by ma ani vo sne nenapadlo, že sa niekedy do BM Tower pozriem, nie to, že budem raz asistentkou majiteľa. Aj preto som doslova "držala hubu a krok".

"Posaďte sa, slečna." ukázal na jedno z kresiel a sám čakal, kým si sadnem.
"Ďakujem, pane."
Vzal do ruky pohár.
"Ehm,... viete pane, ja veľmi nepijem."
Konečne mi pozrel do očí. Na ten výraz nikdy nezabudnem.
"Dnes panáka budete potrebovať. A okrem toho - je to 60-ročná whiskey."
Tváril sa, ako by mi oznamoval, že nastane koniec sveta. Po chrbte mi prebehol mráz a cítila som, ako mi bledne tvár.
Mierne sa chvejúcou rukou som siahla po pohári a pousmiala dvíhajúc ho na náznak prípitku.
Urobil dva kroky k oknu za mnou. "Na čo ste to vonku pozerali?"
"Východ slnka - je ako..." odpila som si z pohárika, aby som získala čas na nájdenie vhodného výrazu.
"Orgazmus."
Povedal to tak prirodzene a mimovoľne, že som s vytreštenými očami zahapkala: "A.. ako Vás to vlastne napadlo?"
"Vyvrcholenie po dobrom sexe je vždy ako znovuzrodenie, ako úsvit nového dňa - svieži, farebný a plný energie. To predsa mladá žena musí vedieť lepšie než ja."
Cítila som, ako mi zčerveneli líca a zrýchlil sa tep. "Pane, ja... nemyslím si, že toto je vhodná téma na rozhovor." povedala som rozpačite, až takmer šeptom.
"Prečo nie, slečna?"
"Neviem. Nie je to správne."

Zacítila som vôňu santalového dreva a horúci dych na šiji zašpkal: "Čo ak je to jediná správna vec?"

tik-tak

4. června 2017 v 21:21 | life-loving amateur |  ♥ 13. komnata ♥
Neponáhľajte sa :)
Nemá to zmysel.
Narodila som sa, bola som najlepšia na základke, jedna z najlepších na bilingválnom gymply a to som sa ani omylom nesnažila, pretože som chcela byť "IN" :) a tak sme flámovali do rána a potom ostatní spali, zatiaľ, čo ja som šla do školy a písala testy na 85% a viac (okrem histórie - tú som neznášala).

Výška bola des a nuda- aj by som sa tomu venovala, keby som nemala na krku nájom a pod :D aj napriek týmto "strastiam" som to dotiahla do posledného ročníka...
Zamilovala som sa, presťahovala a našla si prácu. Odisšla z práce a začala podnikať = makať na 120% :D

Mám skoro 30 a som unavená z toho, ako mi ľudia vravia, že sú vyčerpaní.
JA CHCEM ŽIŤ!

A je mi jedno, koľko mám a či moje telo zožiera rakovina.
Žijem len preto, že mám vôľu žiť.

Čím skôr pochopíš, že čas beží, tým skôr začneš naozaj žiť.

P.S. Vraví sa, že si máš predstaviť, že toto je tvoj posledný deň - to mnohým príde nereálne. Ale predstevte si, že máte rakovinu a zostáva vám posledných 6 mesiacov - to sa stať môže.
Čo by ste zmenili?

A ak by to malo byť 6 rokov?


Nie je v tom rozdiel - keď máte mesiace, prajete si rok, keď máte roky, chcete naplniť mesiace.
Čas plynie stále rovnako, len my ho vnímame inak.
Ak človek cíti, že chce niečo zmeniť - nie je dátum, nie je číslo... sprav to hneď.

Inak to budeš ľutovať - rovnako ako ja dnes, keď umieram.